Honoré de Balzac: Otec Goriot

Realizmus

admin — Fri, 10 Sep 2010 13:03:22 +0000

(druhá polovica 19. – začiatok 20. storočia)
Európsky hospodársky, politický a sociálno-spoločenský vývin v 19. storočí určujú také javy, akými bola priemyselná revolúcia, zaniknutie feudálnych a upevňovanie kapitalistických vzťahov založených „na všetko prevracajúcej moci peňazí“.
S priemyselnou revolúciou bol spätý rozvoj prírodných vied. Za skutočné hodnoty v ľudskom poznaní sa začali považovať iba tie výsledky výskumov, ktoré sa dali overiť experimentom alebo uskutočniť v praxi. Rozmach prírodovedeckého bádania ovplyvnil aj filozofické myslenie, najmä pozitivizmus (jeho predstaviteľom bol francúzsky filozof August Comte).
Pozitivizmus vyzdvihoval proti špekulatívnosti konkrétneho ľudského poznania, zdôrazňoval objektívne poznanie skutočnosti, analýzu spoločenských i prírodných javov. Skutočné v pozitivizme bolo iba to, čo sa dalo overiť zmyslami a dokázať experimentmi.
Táto nová pozitivistická filozofia mala veľký vplyv na európske umenie a literatúru. V tvorbe spisovateľov sa úsilie sústredilo na poznanie skutočnosti a objektívne zobrazenie medziľudských vzťahov a charakterov i reálneho života. Realizmus je umelecká metóda založená na takomto zobrazovaní reality. Tento smer vznikol ako reakcia na predchádzajúce umelecké smery, najmä však na romantizmus. Realizmus je akýmsi novým vývinovým stupňom: kým v klasicizme charaktery postáv boli vytvárané autormi, v realistickej literatúre sú produktom a neoddeliteľnou súčasťou spoločenského prostredia. Realistický spisovatelia zobrazovali človeka nie len v zhode, ale aj i v neustálych konfliktoch a to v prostredí v ktorom žije. Sústredili sa na všedný život a typickou postavou realizmu je obyčajný človek. Typické charaktery sú často vykresľované v typických spoločenských podmienkach. Realisti, podobne ako romantici, kritizujú spoločenský systém. Avšak kým v romantizme je kritika otázkou individuálnej vzbury so silnou emociálnosťou, realisti vyjadrujú racionálny postoj vychádzajúc z objektivity.
Realizmus objavil postavy zo všetkých spoločenských prostredí a vrstiev, počínajúc londýnskym a parížskym podsvetím a končiac najvyššími druhmi aristokracie a buržoázie.
Pri zobrazovaní nedostatkov spoločnosti, realistickí autori využívali často iróniu a satiru. Na rozdiel od Romantizmu (prevaha poézie), realizmus sa najlepšie prejavil v próze (poviedky, novely, romány).
Realizmus vo francúzskej literatúre
Medzi najznámejších autorov francúzskej realistickej literatúry patria Stendhal, ktorý sa prejavil ako spisovateľ pravdivo zobrazujúci sociálny i duchovný život francúzskej buržoáznej spoločnosti a jej predstaviteľov a Gustav Flubert, ktorý vo svojich prózach, ale najmä v románoch vytvoril „epopej rozčarovania“ zo „šedivej“ skutočnosti života francúzskych mešťanov. Medzi ďalších realistov patria Guy de Maupassant, významný francúzsky novelista a poviedkár a Honore de Balzac, celosvetovo známi svojím dielom predstavujúcim život francúzskej spoločnosti kapitalistického obdobia.

Honore de Balzac

admin — Fri, 10 Sep 2010 13:02:42 +0000

Narodil sa vo vidieckej rodine, bol synom váženého zbohatlíka s literárnymi sklonmi. Na želanie rodičov vyštudoval v Paríži právo a bol zamestnaný v notárskej kancelárií. Tu mal možnosť stretať sa s praktikami meštiackej spoločnosti v majetkových otázkach. V tom čase napísal množstvo vtedy populárnych tzv. čiernych románov, ktoré neskôr nezaradil do svojich vybraných spisov. Jeho vidiecky pôvod poháňal túžbu dostať sa do aristokratických kruhov. Aby sa uživil písal brakovú literatúru (spomínané čierne romány) a venoval sa vydavateľskej činnosti. Pri tlačiarenskom podnikaní (chcel vydávať diela klasikov, najmä Moliéra a La Fontaina) prišiel na mizinu. Veritelia a dlhy ho prenasledovali až do konca života. Neustále prenasledovaný úžerníkmi sťahoval sa z miesta na miesto. Roku 1850 sa oženil s poľskou šľachtičnou Evelinou Hanskou. Toto manželstvo však trvalo veľmi krátko pretože úmornou prácou uštvaný spisovateľ čoskoro po sobáši opustený v Paríži umiera.

Honore de Balzac sa považuje za zakladateľa kritickorealistického románu, aj v súčasnosti patrí k najvydávanejším a najčítanejším autorom.

Tvorba

admin — Fri, 10 Sep 2010 13:02:14 +0000

Honore de Balzac po sebe zanechal rozsiahle dielo. Cyklus Ľudská komédia obsahuje vyše 90 románov a poviedok, ktoré poskytujú realistický pohľad na francúzsku spoločnosť v 19. storočí. Autor rozdelil cyklus na tri časti: Štúdie mravov, ktoré osvetľujú sociálne účinky, Filozofické štúdie, ktoré vykresľujú príčiny spoločenských síl a Analitické štúdie v ktorých vysvetľuje princípy celého svetového diania. Mnohé z dva a pol tisíc postáv z Ľudskej komédie vystupujú vo viacerých románoch, dávajúc tak celému cyklu jednotu.
Štúdie mravov je najrozsiahlejšia časť, ktorú jedinú možno považovať za dokončenú a ďalej sa delí na šesť cyklov. Patrí tu kritickorealistický román Gobseck (1830), v ktorom je zobrazený úžerník, neľútostný, ale tvrdošijne dodržiavajúci morálne zásady. Portrét úžerníka Gobsecka patrí k Balzacovým nesmrteľným postavám.
Ďalším dielom, ktoré zaraďujeme k Štúdiám mravov, je dobre známi román Eugénia Grandetová. Rozpráva o zbohatlíkovi Grandetovi, nepredstaviteľnom skupáňovi, ktorý žiarlivo stráži svoje bohatstvo i podiel dcéry Eugénie. Uchádza sa o ňu mnoho ženíchov z významných rodín, ona však ľúbi chudobného bratranca Charlesa. Zverí mu všetky svoje peniaze, ale on na ňu zabudne a ožení sa s inou. Autor kritickorealisticky zobrazuje skupánstvo a pranieruje ho.
V Štúdiách mravov nachádzame aj dielo Plukovník Chabert: napoleonského Plukovníka Chabert všetci považujú za mŕtveho, on sa však po desiatich rokoch vráti domov. Žena sa mu medzitým vydáva a všetci ho pokladajú za čudáka a blázna. Žije ako tulák z milodarov a zomrie opustený v starobinci.
Voľne spätá trilógia románov Otec Goriot (1835), Stratené ilúzie (1837- 1843) a Lesk a bieda kurtizán (1838- 1847) tvoria akési jadro Ľudskej komédie. Jedno z najvýznamnejších diel svetového realizmu, Stratené ilúzie, bolo venované V. Hugovi a pozostáva z troch dielov. Hlavnou postavou je nadaný básnik Lucien, človek ctižiadostivý a bez pevného charakteru. Nemá dosť síl, aby sa vzoprel spoločenským praktikám a žil čestne. Autor v diele zobrazil a pranieroval predajnosť, faloš a úplatkárstvo vo svete intelektuálov. V názve je vyjadrená márnosť úsilia o čestný život v spoločnosti, kde vládnu iba peniaze. V románe Leska a bieda kurtizán začína Lucien v Paríži novú kariéru pod vedením falošného kanonika, v skutočnosti trestanca Vautrina, ktorý si bezohľadne podrobí aj Lucienovu milú, kurtizánu Esther. Cynik Vautrin prijíma popredné miesto v policajnom zbore.
Druhú časť Balzacovej Ľudskej komédie tvoria Filozofické štúdiá. Najčítanejším román z tohto cyklu je Šagrénová koža. Dej čerpá z orientálnej rozprávky o ničivej sile ambicióznosti a vášne. Chudobný šľachtic Rafael pomýšľa na samovraždu lebo nemá dosť síl napísať svoje dielo Teória vôle. Čudácky starinár mu daruje osliu kožu plniacu všetky želania avšak po každom použití sa koža zmenší a majiteľov život sa skráti. Rafael dosiahne všetko po čom kedy túžil, stane sa bohatým a slávnym, má však strach lebo po každom prianí sa smrť približuje. Hrdina čoskoro zomiera utýraný strachom pred smrťou. Takto ambiciózny mladý človek stroskotá v podmienkach skorumpovanej spoločnosti. Tajomná koža je symbolom túžby po moci.
K Filozofickým štúdiám sa zaraďuje aj román Luis Lambert. Základnou témou tohto diela je mystické učenie o magnetizme a vzájomnej príťažlivej sile ľudí.

Obsah diela

admin — Fri, 10 Sep 2010 13:01:43 +0000

Dej sa odohráva v Paríži v roku 1819. V penzióne, vo Vauquerovskom dome sa stretávajú ľudia zo zaujímavými osudmi. Penzión samotný je stará, zanedbaná budova v jednej z najchudobnejších častí Paríža, ktorá v okoloidúcich vzbudzuje hnus a odpor, pôsobí chmúrne a akoby kričal biedou. Ľudia tu žijú zoradení podľa sociálnych tried a množstva peňazí: čím väčší bedár, tým vyššie poschodie.
Otec Goriot, bývalý cestovinár, prišiel ako zámožný obchodník. 0býval pekne zariadenú izbu a všetci si ho vážili. Ako čas plynul, vystupoval na čoraz vyššie poschodie, až nakoniec ostal bývať v tej najbiednejšej izbietke ako najchudobnejší obyvateľ penziónu, všetkými opovrhovaný otec Goriot. Na mizinu ho priviedli jeho dve dcéry, ktoré miloval bezmedznou vášňou, hraničiacou s posadnutosťou. Vydal ich za šľachtica a za bankára. Obe manželstvá však končia neverou, pretože v nich nešlo o úprimné city, ale boli uzavreté zo ziskuchtivosti.
Ďalším obyvateľom penziónu je mladý študent práva, Eugene de Rastignac, ktorý do Paríža prichádza z vidieka a do vysokej spoločnosti ho uvádza bohatá a krásna pani de Beauseant, jeho sesternica. Eugena lákajú aristokratické pomery a snaží sa za každú cenu preniknúť do jej kruhov. Po mnohých neúspechoch zapríčinených neuvedomelosťou zisťuje, že bohatstvo, moc a intrigy sú najdôležitejšie prvky v skorumpovanej parížskej spoločnosti. Zaľúbi sa do krásnej Delphine de Nucigen, dcéry otca Goriota a ona mu jeho city opätuje, čím si vyslúži aj sympatie a priateľstvo otca Goriota. Nachádzajúc výhody elegantného života. Eugene začne zanedbávať štúdiá.
Veľký vplyv na mladého študenta sa snaží mať aj bývalý zločinec a trestanec na úteku Vautrin. Ukáže mu parížsku spoločnosť v pravom svetle, bez obalu takú, aká je: skorumpovanú, skazenú a povrchnú. Chce primeť Eugena na inú cestu k bohatstvu, chladnokrvne sa nezastaviac ani pred zločinom. Preto dáva zabiť nevlastného brata slečny Victorine, ktorú vybral Eugenovi za nevestu pre jej veľké dedičstvo.
Eugen sa po dlhých rozhodovaniach rozhodol pre pani de Nucigen. Vautrin je odhalený a zatknutý políciou. Otec Goriot ťažko znášajúc roztržky svojich dvoch dcér chorľavie. Umiera sám, dcérami opustený v chudobnej izbietke v penzióne pani Vauquerovej. Na pohreb, poslednú rozlúčku s otcom Goriotom, prichádza len Rastignac a Christophe, sluha z penziónu.

Charakteristiky postáv

admin — Fri, 10 Sep 2010 13:01:15 +0000

Otec Goriot
K pani Vauquerovej sa utiahol asi ako 69 ročný, v roku 1813, keď skončil s podnikaním, pretože jeho zaťom prekážalo, že sa zaoberá obchodom. Prišiel ako bohatý človek s ročným dôchodkom okolo 8 000-10 000 frankov. Prenajal si ten najluxusnejší byt na najnižšom poschodí, za ktorý bol ochotný platiť nemalú sumu. Vtedy ešte oslovovaný pán Goriot, bol pre svoje bohatstvo, riad a skvelú výbavu obdivovaný a vážený aj medzi ostatnými obyvateľmi domu, ba aj samotnou pani Vauquerovou. „Goriot prišiel zásobený bohatou garderóbou, s nádhernou výbavou veľkoobchodníka, ktorý si nič neodopiera ani vtedy, keď prestane obchodovať. Pani Vauquerová obdivovala vtedy pol tucta bielych plátených košieľ, ktorých jemnosť bola tým zjavnejšia, že cestovinár nosieval na hladkej náprsenke dve ihlice spojené retiazkou a v každej bol vsadený veľký diamant.“ ¹
Pred revolúciou pracoval ako cestovinársky robotník, bol veľmi šikovný a zručný. Po smrti kúpil závod svojho majstra a stal sa jedným z najlepších obchodníkov s obilím a múkou. Postupne nahromadil veľký majetok. „Nechcem sa ponosovať, mám svoj chlebík nadlho zaistený.“ ²
Peniaze sa mu však záhadným spôsobom začali prirýchlo míňať. Bol nútený vystupovať na čoraz vyššie a vyššie poschodie až nakoniec skončil na úplnom vrchole domu, v tej najbiednejšej izbietke, kde musel sporiť ako sa len dalo. Prestal o seba dbať, spustol a ostarel. Zrazu sa ocitol na spodine spoločenského rebríčka, stal sa všetkými opovrhovaný otec Goriot.
Medzi obyvateľmi penziónu vzbudili záujem krásne, mladé slečny, ktoré ho chodievali pravidelne navštevovať a boli všeobecne považované za jeho milenky. „… akési dievča, pripekné na to, aby bolo počestné, vyobliekané ako bohyňa, obuté v tmavobelasých šnurovacích topánočkách, ktoré neboli zablatené, prešmyklo sa ako úhor z ulice priamo do kuchyne a spytovalo sa na byt pána Goriota.“³
Tieto návštevy boli všetkým podozrivé a neraz sa stávali predmetom klebiet a ohovárania v penzióne. „…každý si na ňom vylial svoju dobrú či zlú vôľu vtipkovaním a zabŕdaním.“⁴
Čoskoro sa však všetci dozvedeli, že mladé dievčiny sú v skutočnosti jeho dcérami. Boli tým jediným čo mu na svete po smrti jeho ženy ostalo a preto im venoval všetku svoju lásku a nehu. Bol rád keď im mohol urobiť radosť, mali každú drobnosť po ktorej zatúžili, nič im nevedel odoprieť. Anastasia a Delphine sa mu stali všetkým. „Prirodzene obe dcéry vychovával veľmi nerozumne a bol šťastný, že mohol uspokojiť ich vrtochy.“ ⁵
Aj pri vydajoch sa nimi nechá ovplyvniť. Anastasia dáva za vplyvného grófa de Restaud a Delphine za bohatého bankára Nucigena. Ani jedno z manželstiev však nebolo uzavreté z úprimnej lásky, ale pre ziskuchtivosť. Čoskoro po svadbách začal byť Goriot na obtiaž, prestal byť verejne prijímaný u vlastných dcér, jeho majetok prišiel vhod zaťom a bol nútený dcéry opustiť. Tie ho navštevovali iba keď potrebovali peniaze na nové šaty, koče i ostatné rozmary, ktorých sa nevedeli vzdať ani v manželstve. Tento večný otec postupne rozpredával a zakladal svoj majetok, odopieral si všetko, čo sa dalo a presťahoval sa do najhoršieho bytu, len aby čím viac ušetril a tak vyhovel ich túžbam. Spôsobovalo mu to nepredstaviteľnú bolesť, no on ich ani napriek tomu neprestal bezhranične milovať. „Goriot vyvýšil dcéry nad anjelov, no rozhodne nad seba- úbožiaka. Miloval aj bolesť, čo mu neraz zapríčinili.“ ⁶
Obľúbi si mladého študenta Eugena, lebo sa stretáva s jeho dcérou Delphinou a dáva mu tak možnosť dozvedať sa o nej. Dokonca ho podporoval v jeho záujme o ňu, lebo si bol vedomý, za koho ju vydal. Eugene, vidiac utrpenie aké otcovi Goriotovi spôsobujú vlastné dcéry, rozhodne sa vziať si ho pod patronát. „Kto bude trápiť otca Goriota, bude mať odteraz do činenia so mnou, je hoden viac ako mi všetci.“ ⁷
Časté roztržky a prehnané požiadavky dcér postupne nahlodávajú starcovo zdravie až ho nakoniec položia na smrteľnú posteľ. Nemá peniaze na lieky, ale ani toho najväčšieho lieku- lásky a starostlivosti svojich dcér sa nedočká. Kým on zomiera ony sa zabávajú na plese. Vtedy pochopí, že aj napriek tomu, že im obetoval celý svoj život, ony ho neprídu pozrieť. „Venoval som im celý život a ony mi dnes nevenujú ani hodinu! Som smädný, som hladný, srdce mi horí, neprídu mi uľahčiť v smrteľnom zápase, a ja zomriem, cítim to. No či naozaj nevedia, čo je to ísť cez mŕtvolu vlastného otca?“ ⁸
Uvedomuje si však, že to bolo aj chybou jeho výchovy a keby ich bol menej rozmaznával, neboli by sa tak k nemu zachovali. „To je všetko moja chyba, ja som ich naučil, aby po mne šliapali. Nekonal som správne, urobil som hlúposť, že som sa zriekol svojich práv. Ponížil som sa kvôli nim. Som úbožiak, som spravodlivo potrestaný. Ja sám som zavinil, že sa moje dcéry takto správajú, ja som ich rozmaznal. ⁹ ,,Nič som im neodoprel. Len ja som vinný, ale vinný z lásky.“¹⁰
Nakoniec umiera, bez dcér, bez peňazí, v chudobnej izbičke penziónu opatrovaný dvomi študentmi. Pohreb je uskutočnený skromne za sprievodu Eugena a sluhu z penziónu Christopha- ani tu sa s ním jeho dcéry neprišli rozlúčiť.
Eugene de Rastignac
Mladý študent práva, ktorý prišiel do Paríža z vidieku na juhu Francúzska. Mal bielu pleť, belasé oči, čierne vlasy. Pochádzal s chudobnej rodinky, avšak šľachtického pôvodu. Bol vychovávaný s dobrým vkusom, na tradíciách a zo silnými morálnymi zásadami. „Jeho otec, matka, dvaja bratia, dve sestry a teta, ktorej celým majetkom bola penzia, tí všetci žili na malom pozemku Rastignacovcov.“¹¹
V Paríži mal príbuznú, vzdialenú sesternicu pani de Beauseant, ktorá bola jednou z najvplyvnejších žien Paríža. Uviedla ho do najvyšších sfér parížskej spoločnosti a predstavila mu jej pravidlá: bez peňazí a krásnych žien ťa v Paríži úspech nečaká. Eugene videl všetku eleganciu, pozlátené salóny a bohatstvo kričiace z každej strany, ktoré tak veľmi kontrastovali s jeho doterajším životom na vidieku. Tento rozdiel bol priveľmi veľký na to, aby nezapôsobil na Eugenov charakterový vývoj. „Videl ustavičnú tieseň, ktorú pred ním šľachetne tajili musel porovnávať svoje sestry, ktoré sa mu za detstva zdali také krásne, s parížskymi ženami, stelesňujúcimi mu typ vysnívanej krásy, videl neistú budúcnosť početnej rodiny, spoliehajúcej sa na neho, úzkostlivú šetrnosť, s akou schraňovali aj najnepatrnejšie produkty, nápoj zhotovený pre rodinu domácim lisom, napokon hŕbu okolností, ktoré by bolo zbytočné tu uvádzať – to všetko dovŕšilo je jeho túžbu vyšvihnúť sa a vyvolávalo v ňom priam smäd po vyznačeniach.“¹²
Toto silno zapôsobilo na jeho podvedomie a on si zaumienil, zaraz sa vrhnúť do spoločnosti. Opantala ho túžba byť bohatým a vplyvným. Ovládla ho ctibažnosť. „Démon prepychu sa mu zahryzol do srdca, zmocnila sa ho zimničná túžba po zisku, smädom po zlate mu vyprahlo hrdlo.“¹³
Zaľúbi sa do Delfiny de Nucigen a spriatelí sa s otcom Goriotom.
Jeho charakter má dvojaké črty. Z vidieka si do Paríža priniesol úprimnosť a neskazenosť, lásku k sestrám i k všetkým morálnym hodnotám ako je česť, skromnosť, úprimnosť, poctivosť a čisté svedomie. V Paríži sa v ňom ale začína prebúdzať ctižiadostivosť, malichernosť a honba za pominuteľnými hodnotami, ktoré nahlodávajú charakter človeka. „Zdal sa mi dobrý a šľachetný, mladý a neskazený uprostred vysokej spoločnosti, kde také vlastnosti sú veľmi zriedkavé.“¹⁴

Veľký vplyv na formovanie Eugenovho charakteru má aj bývalý trestanec Vautrin, ktorý v ňom vidí ľahkú korisť a snaží sa ho zvábiť na chodníčky zločinu. Tieto dva pohľady na svet spôsobujú Eugenovi ťažkú dilemu. Spôsobovali mu ukrutný vnútorný boj. „Videl tri hlavné prvky spoločnosti: poslušnosť, boj a vzburu; rodinu, svet a Vautrina. A netrúfal si rozhodnúť sa. Poslušnosť bola nudná, vzbura nemožná a boj neistý.“¹⁵
S touto dilemou Eugen zápasí počas celého románu. Z jeho nerozhodnosťou sa stretáme napríklad v situácií, keď má prijať hodinky – dar od Delphine. Hlas studu mu našepkával nebrať ich, avšak jeho chamtivosť tento čin ospravedlňovala slovami: „Ak sa dvaja majú navždy radi, môžu si aj vzájomne pomáhať, môžem ich teda prijať.“¹⁶

Jeho morálny úpadok sledujeme od okamihu, keď ostýchavo a previnilo, ale predsa od matky a sestier žiada ich peniaze hoci vedel, že jeho rodina je na tom podstatne horšie. „Hanbil sa, že vôbec písal. Aká bolesť by zachvátila matku, keby nemohla poslať celú sumu! Tie krásne city, tie strašlivé obete majú mu byť schodíkmi po ktorých by sa dostal k Delphine de Nucigen. Niekoľko sĺz, ostatné to zrnká kadidla hodené na posvätný oltár rodiny, vyhŕklo mu z očú.“¹⁷

Keď v ruke držal peniaze všetky výčitky razom pominuli. „… vtáčik, čo ešte nedávno nemal krídla, odrazu ich naširoko rozopäl. Študent bez peňazí chmatne neraz po troške radosti ako pes, čo uchytí kosť, hoci mu pritom hrozí tisícoraké nebezpečenstvo.“¹⁸

Hoci istú dobráckosť a úprimnosť si uchováva až do konca románu, Vautrin svojím vplyvom nahlodáva jeho psychiku a čistotu citov a ubíja jeho senzibilitu. „… chcieť byť veľkým alebo bohatým, či to nie je toľko, ako sa rozhodnúť klamať, krčiť sa, plaziť, vypínať, líškať sa, pretvarovať!“¹⁹
Mal veľmi rád svoju sesternicu, ktorá bola v jeho očiach stelesnením veľkoleposti, nádhery a čistej morálky. Vrúcne miloval i Delphine a veľmi si obľúbil otca Goriota. I on si Eugena vážil, vyvinul sa medzi nimi akýsi synovsko-otcovský vzťah. „Budem sa oňho starať ako o vlastného otca, spôsobím mu veľa radostí.“²⁰ „Vyznám sa v statočnosti a môžem vás uistiť, že je málo takých ľudí, ako vy. Chcete teda aj vy byť mojím drahým dieťaťom?“²¹
V závere, keď bol Goriot všetkými opustený, staral sa o neho Bianchon, z vedeckého záujmu, Christophe, ktorý dostal sprepitné a Rastignac, z čistej lásky. „Ja som teda jediný, kto opatruje úbohého starca z lásky.“²²
Po smrti otca Goriota uvidí Paríž v celej jeho prehnitosti, veď ani dcéry sa neboli rozlúčiť s umierajúcim otcom. Román sa končí Rasignacovou výzvou voči spoločnosti. „A teraz uvidíme kto z koho.“²³
Vautrin
Tvorí protiklad otca Goriota. Je to bývalý trestanec, vlastným menom Jacques Collin, prezývaný Oklamsmrť. V penzióne pani Vauquerovej vystupoval pod menom Vautrin ako poctivý občan. Bol to štyridsiatnik, tučný pán s nafarbenými bokombradami. „Mal široké plecia, dobre vyvinutý hrudník, mocné svaly, masívne, hranaté ruky, na článkoch prstov husto zarastené chumáčikmi ohnivo červených chlpov.“²⁴

Vystupuje ako obľúbený spoločník, mal zmysel pre humor. Ľudia si ho vážia ako človeka, ktorý všetko pozná a o všetkom vie hovoriť. „Vyznal sa vo všetkom; poznal lode, more, Francúzsko, cudzinu, obchodné veci, ľudí, udalosti, zákony, hotely, aj väzenia.“²⁵
Poznal zákony kapitalistickej spoločnosti a vedel ju zhodnotiť. Odkrýval rub spoločenskej morálky, tak starostlivo ukrývaný vládnucou triedou. Videl spoločnosť takú, aká bola, v celej jej skazenosti a komerčnosti, pohŕdal ňou. „Rád sa vyškieral zákonom, šľahal vysokú spoločnosť, usviedčal ju z nedôslednosti voči sebe smej, takže sa dalo predpokladať, že cíti nevraživosť k sociálnemu poriadku.“²⁶
Takmer z každým vychádzal zadobre, bol obľúbencom pani Vauquerovej, bol ochotný pomôcť. Bol však neúprosný v svojich zásadách a z jeho skutkov a správania kričala chladnokrvnosť. „Spôsobom, ako si odpľúval, prezrádzal neochvejnú chladnokrvnosť, ktorá by mu nedala cúvnuť ani pred zločinom, aby sa dostal z povážlivej situácie. Jeho pohľad, tak ako prísny sudca, akoby prenikal do hĺbky každej otázky, každého svedomia, každého citu.“²⁷

V ľuďoch vyvolával strach a neochvejný rešpekt. Spomedzi obyvateľov penziónu si obľúbil Eugena, videl v ňom totiž ľahkú korisť pre jeho zločinecké chodníčky. V rozhovoroch mu predstavil parížsku spoločnosť takú, aká bola, že najvyššími hodnotami sú zlato a rozkoš, že iná spravodlivosť je pre bohatých a iná pre chudobu a že intrigy sú tajomstvom úspechu. Vautrin je odporca tejto spoločnosti avšak nechce ju zmeniť, ale využiť ju vo svoj prospech. Bol veľmi tajomný. „Akoby mal v sebe nehybnú hĺbku sfingy, ktorá všetko vie, vidí, no nič nevraví.“²⁸
Svoj vzťah s ľuďmi opisuje slovami: „Som zadobre s tými, čo sú ku mne dobrí, alebo ku ktorým cítim náklonnosť. Som zlý ako diabol voči tým, čo do mňa zabŕdajú, alebo čo nie sú mi po chuti. Zabiť človeka je pre mňa ako toto, hľa! – povedal a poriadne si odpľul.“²⁹
Jeho chladnokrvnosť nepozná medze, je schopný čohokoľvek, svedomie bolo pre neho neznámi pojem. „Usilujem sa iba, aby som urobil čistú prácu, keď už je vonkoncom nevyhnutné niekoho zabiť.“³⁰

V duchu mal plán, kde mal premyslenú svoju budúcnosť, svoj veľký sen, ktorý prezradil len Eugenovi. Chcel žiť v USA, niekde na Juhu, ako patriarcha, mať veľa otrokov a rozsiahle plantáže, zarábať tak milióny.
Pre to si potreboval zadovážiť černochov. Nemal však dostatok peňazí a potreboval Eugena. Vautrin mu mal pomôcť zločinnou cestou k slečne Victorine, za čo mal potom dostať značnú sumu peňazí. Bol veľmi chladnokrvný a na ceste sa nezastavil pred ničím, dokonca ani pred vraždou. Navyše bol aj veľký cynik. „Činy pokladám len za prostriedok a pred sebou vidím iba cieľ.“³¹
Uväznený bol, pretože vzal na seba dobrovoľne zločin kohosi iného, akéhosi krásneho mladíka, ktorého mal veľmi rád. Nazývali ho Oklamsmrť, pretože v svojich nesmierne odvážnych podujatiach nikdy nestratil život. Aby si boli istí, že Vautrin je Oklamsmrť, poverili slečnu Michonneauovú, aby odhalila vypálené znamenie na jeho tele, písmená NZ – nebezpečný zločinec. Mala mu naliať do vína dávku tekutiny, ktorá by zapríčinila zdanlivú porážku.
Oklamsmrť vkladá veľké hodnoty, vyzná sa v zákonníku a má dôveru troch veľkých bánk. Je postrachom spoločnosti, zlým snom polície. „Lapiť Oklamsmrťa a zmocniť sa jeho banky, to by znamenalo vytrhnúť zlo aj s koreňom.“³² „Je tvrdý ako oceľ kalená na anglický spôsob. Tým, že vrazíme bodák do bachora Oklamsmrťa, zabránime zo sto zločinom a vyhneme sa podplácaniu aspoň päťdesiatich zloduchov. Takto si počínať, to je podľa prvých ľudomilov toľko, ako predchádzať zločinom.“³³
Mimochodom, nemal rád ženy, je asertívny a odhodlaný dosiahnuť pre čo sa rozhodol. „Keď som sa raz rozhodol, iba dobrotivý boh je dosť mocný, aby mi to zabránil vykonať.“³⁴
Po odhalení jeho pravej identity všetci pochopili „jeho neúprosné zásady, náboženstvo jeho samovôle, kráľovské sebavedomie, ktoré v ňom vzbudzoval cynizmus jeho myšlienok i činov a sila organizácie na všetko súca“. „Vo chvíľke sa Collin stal pekelným básnikom, v ktorom s sa zobrazili všetky ľudské city okrem jediného, okrem ľútosti. Jeho pohľad padlého archanjela, ktorý chce ustavične vojnu.“³⁵

Paradoxom bolo, že ľuďom sa nezhnusil a stále si ho v určitom zmysle vážili. Vnímali ho ako „človeka menej zbabelého ako ostatní, človeka, ktorý sa brojí proti nesmiernemu klamárstvu spoločenskej zmluvy“.
Anastasia de Restaud
Jedna z dcér otca Goriota, ktorá sa kvôli aristokratickým sklonom vydala za grófa de Restaud a vyšvihla sa tak do najvyšších parížskych spoločenských kruhov.
Bola prekrásna, krajšia a elegantnejšia ako sestra Delphine, mala jednu z najkrajších postáv v Paríži. „Predstavte si veľké čierne oči, nádhernú ruku, pekne formovanú nohu, oheň v pohyboch. Mala plné zaokrúhlené tvary, bola čistokrvným koňom, rasovitou ženou.“ ³⁶
Svojho manžela nemilovala, zobrala si ho za muža iba pre jeho titul a postavenie v spoločnosti. V skutočnosti ľúbi nezodpovedného mladíka, ktorý prehráva svoje peniaze a ona, aby ho nestratila, platí jeho zmenky s peňazí, ktoré berie otcovi. „Tá veľkopanská grófka de Restaud je nízka duša, urobila by z otca vrátnika.“ ³⁷
Keď už ani tieto peniaze nepostačujú, rozhodne sa založiť svokrine diamanty, čím spôsobí škandál obrovských rozmerov, končiaci tým, že dáva manželovi právo manipulovať so svojím majetkom.
Na jednom z parížskych večierkov stretáva mladého študenta Eugena de Rastignaca, ktorého ihneď očarí. Ten nevie odolať a nasledujúci deň ju prichádza navštíviť. Sám sebe však uzavrie cestu k Anastasii, tým, že spomenie meno jej otca. Pri odchode ho uisťuje, že je u nej vždy vítaný. „Kedykoľvek prídete, buďte si istý, že nám, pánu de Restaud i mne, urobíte nesmiernu radosť.“ ³⁸
Len čo sa však za ním zavrú dvere, oznamuje sluhovi: „Kedykoľvek príde tento pán, ja ani pán nie sme doma.“ ³⁹

čím dokazuje svoju pretvárku a falošnosť.
Po tom, čo ju manžel prestal finančne podporovať, čoraz častejšie sa obracala práve na otca a drankala od neho peniaze. Ten sa za každú cenu pokúša jej pomôcť, pri čom neberie ohľad ani na svoje zhoršujúce sa zdravie. „Áno, bola vždy trochu komediantka, a chudák otec sa dá vždy nachytať na jej pretvárku.“⁴⁰
„I napriek tomu, čo pre ňu vykonal, Anastasia neprichádza za umierajúcim otcom. Práve sa totiž háda so svojím manželom o posledný kúsok majetku pre svoje dieťa. I keď by možno išla, je zastavená mužom.
„Je mi celkom ľahostajné, či zomrie a či si ešte požije. Pokiaľ ide o paniu de Restaud, nemôže odísť. Ostatne, ani nechcem, aby odišla z domu. Povedzte jej otcovi, že len čo splní svoje povinnosti voči mne a môjmu dieťaťu, pôjde ho pozrieť.“ ⁴¹
Až neskôr, keď už otec dokonal, podarilo sa jej uniknúť z domu a navštíviť ho. Je už však neskoro. Anastasia si uvedomí ako veľmi ju otec miloval a priznáva svoju chybu, no jej priznanie a súcit prichádzajú až po smrti otca. „Stratila som všetky ilúzie. Beda mi, pre koho som to zradila jediné srdce, ktoré ma zbožňovalo! Zaprela som ho, odvrhla som ho, tisíc ráz som mu ublížila, taká som ja naničhodnica.“ ⁴²

Vzťah s jej sestrou nebol veľmi prívetivý. Vládla medzi nimi rivalita, jedna druhej závideli. Anastázia závidela Delphine peniaze a Delphine zasa sestrino spoločenské postavenie. Často sa hádali, čím spôsobovali obrovskú bolesť svojmu otcovi. Svoje chyby zvaľovali jedna na druhú a vyčítali si otcov finančný úpadok i keď obe niesli rovnaký podiel viny.
Delphine de Nucigen
Bola dcérou otca Goriota, krásna na menej elegantná ako jej sestra. „Zdala sa štíhla, útla ako lastovička. Opojná ľúbeznosť jej očú, jemná, hodvábna pleť, pod ktorou bolo akoby vidieť prúdiť krv, očarujúci zvuk hlasu, svetlé vlasy…“⁴³
Mala rada peniaze a preto sa vydala za majetného bankára nemeckého pôvodu, Nucigena. Ani toto manželstvo nemalo s úprimnosťou nič spoločné. Tak ako aj jej sestra odčerpáva otcove peniaze, lebo manžel jej nedovolí používať financie pre seba. Ten jej zakáže stýkať sa s otcom a ona sa proti tomu neodhodlá postaviť.
So sestrou nevychádza najlepšie, závidí jej postavenie v spoločenských kruhoch jej styky a obviňuje ju z otcovho finančného úpadku, no je to práve Delphine, ktorá je prívetivejšia a má viac pochopenia aj pre sestru. „Zaprela si ma, dala si predo mnou zavrieť dvere všetkých domov, kam som túžila ísť, napokon, neomeškala si ani jednu príležitosť spôsobiť mi bolesť. A či som ja chodila ako ty drankať od chudáka otca tisícku za tisíckou, jeho majetok, či som ho ja vohnala do položenia, v akom je teraz? To je tvoja robota, sestra moja. Ja som sa s otcom stretala, ako som len mohla, neukázala som mu dvere a nechodila som mu lízať ruky, keď som ho potrebovala.“ ⁴⁴

Po tom čo spoznala Eugena de Rastignaca, vytušila možnosť využiť ho a vyšvihnúť sa do vyšších spoločenských kruhov vďaka jeho sesternici, pani de Beauseant. Preto prijíma všetok jeho obdiv a náklonnosť. „Delphine sa s Rastignacom zahrávala a tešila sa z toho, že sa sním zahráva, akiste preto, lebo vedela, že závisí od nej, či sa jej milenec prestane trápiť, podľa toho, ako sa zachce jej kráľovskému rozmaru.“ ⁴⁵

Eugene sa nevzdáva, až nakoniec ostáva Delphine okúzlená jeho dobrotou a zamiluje sa do neho. „Som väčšmi milenka ako dcéra.“⁴⁶
Práve vďaka Eugenovi sa dostáva na ples pani de Beauseant, kde vstúpi do vyššej spoločnosti. Ďalší deň sa však dozvedá, že jej otec umiera a nakoniec sa i napriek chorobe rozhodne navštíviť, no nakoniec neprichádza a necháva otca zomrieť samého.
Pani Vauquerová
Pani Vauquerová je majiteľka penziónu v ulici svätej Genovény, najchudobnejšej časti Paríža. Jej výzor je úplne v súlade s interiérom penziónu, kde všetko je smradľavé, nechutné – kde nešťastie priam presakuje pomedzi steny. „Vdova vycifrovaná v tylovom čepci, spod ktorého visí vrkoč falošných, zle pripevnených vlasov, jej ostarnutá, tučnastá tvár, z ktorej uprostred trčí nos ako zobák papagája, bucľaté rúčky, telnatosť, pripomínajúca sviečkovú babu, celá jej osobnosť vyjadruje penzión tak, ako penzión podmieňuje jej osobnosť.“⁴⁷
Zmysel svojho života vidí v svojom penzióne, priam ho zbožňuje.
Keď sa dozvedela, že jej nájomníci jeden po druhom odchádzajú, chytalo ju zúfalstvo. „Ach, môj dom je prázdny, či by pritom človeku nepuklo srdce? Aký je to život bez nájomníkov: Vonkoncom nijaký. Hľa, môj dom je vyľudnený. Ja sa z toho všetkého zbláznim.“⁴⁸
Keď do penziónu prišiel otec Goriot, pani Vauquerová začala kuť plány, ako si ho omotať okolo prsta a stať sa jeho ženou, a tak sa obrodiť v manželstve s Goriotom. Chcela ho vlastne pre jeho zámožnosť a imanie, nie preto, žeby ho skutočne milovala.
V tejto záležitosti jej robila dohadzovačku falošná grófka, ktorá bola u nej ubytovaná. Podviedla ju, lebo pod nepravou identitou žila z jej peňazí a za chrbtom sa jej snažila prebrať otca Goriota. Keďže bola odmietnutá, začala grófka Goriota pred pani Vauquerovou ohovárať. Ona jej samozrejme uverila. „Tak ako všetci obmedzení ľudia, aj pani Vauquerová sa zvyčajne nedostala za okruh udalostí a neposudzovala ich pravé príčiny. Vlastné chyby rada zvaľovala na iného. Keď utrpela túto stratu, za pôvodcu svojho nešťastia pokladala statočného cestovinára a odvtedy z neho, ako vravievala, vytriezvela. Vdova využila svoju ženskú zlomyseľnosť, aby svoju obeť nenápadne týrala.“⁴⁹
Bola veľmi malicherná a zaujatá a tak svoj odpor voči nevinnému Goriotovi preniesla i na ostatných stravníkov. „Bola nedôverčivejšia ako mačka; zato sa však ponášala na mnohých ľudí, čo nedôverujú svojim blízkym, zato sa však zveria prvému, kto príde.“⁵⁰
Jej vypočítavosť a chamtivosť nepoznali medze. I keď videla, že Goriot je na smrteľnej posteli a nemá ani halier, nehanbila sa vypýtať si peniaze za ubytovanie i za staré obliečky, ktoré mu poskytla na pohreb. Na znak všetkej vypočítavosti vzala mŕtvemu Goriotovi z krku zlatý medailón s vlasmi jeho dcér zdôvodňujúc to slovami: „Doparoma, vari len ho nemali s tým pochovať, veď je to zo zlata.“⁵¹

Vo vrcholnej scéne úplne vyniká jej egoizmus, keď nezaujato volá hosťov na večeru, tesne po smrti Goriota. „Tak páni, posadajte si za stôl, polievka vychladne.“⁵²
Bianchon
Mladý študent medicíny, ktorý sa stravuje u pani Vauquerovej. Je priateľom Eugena de Rastignaca. Na rozdiel od neho je jeho charakter skôr statického rázu. Jeho povaha sa počas celého románu takmer nemení, stále má rovnaké vlastnosti. Je úprimný, svedomitý, usilovný študent a je bezúhonný. Jeho kvality sa prejavujú napríklad pri riešení „otázky mandarína“ (viac v problémoch). Vždy sa snažil dobre Eugenovi poradiť. O otca Goriota sa príkladne staral, aj keď sa dá povedať, že často len s tej vedeckej stránky. V diele vystupuje jednoznačne ako kladná postava.

Problémy

admin — Fri, 10 Sep 2010 13:00:36 +0000

Otcovstvo
Otec Goriot mal 2 dcéry: Anastáziu a Delphinu . Obe veľmi ľúbil, častokrát až prehnane. Už keď boli malé splnil im všetko, čo im videl na očiach. Keď mu zomrela žena, všetku svoju lásku preniesol na svoje dcéry a v tomto položení, sa otcovský cit u Goriota rozvinul až do nepochopiteľnosti. Prirodzene, že ich vychovával nerozumne a bol šťastný, že mohol uspokojovať ich vrtochy.

,, …najznamenitejších učiteľov poveril, aby ich naučil všetkému, čo prezrádza dobrú výhovu; mali pri sebe spoločnicu; naštastie, bola to žena duchaplná a mala vkus; jazdili na koni, mali svoj koč, žili si ako dajaké milenky starého veľmoža; stačilo vysloviť hoci najdrahšie želania, a otec sa už ponáhľal ich vyplniť; za dary žiadal si len trochu poláskania.“⁵³

Veľmi ich miloval, ba až zbožňoval – boli jeho modlami.

,, Goriot vyvýšil dcéry nad anjelov, no rozhodne nad seba- úbožiaka. Miloval aj bolesť, čo mu neraz zapríčinili.“⁵⁴

Keď boli súce na výdaj, vydal ich podľa chuti. Každá dostala do vena polovicu otcovho majetku. Anastázia mala aristokratické sklony a tak si vzala grófa de Restaud, aby sa vyšvihla do vysokých spoločenských kruhov. Pre svoju lásku k peniazom sa Delphine vydala za bankára Nucigena. Obe manželstvá stroskotali, lebo neboli uzavreté z čistej lásky, ale z púhej ziskuchtivosti. Dcéry otcovu lásku patrične využívali. Goriot sa nazdával, že dcéry ho budú zbožňovať, maznať, avšak po dvoch rokoch ho ako posledného bedára zaťovia vyobcovali zo svojej spoločnosti. Dcéry možno ešte ľúbili svojho otca, ale aby zabránili roztržkám s manželmi vídali otca len zriedka a potajomky. On videl, že dcéry sa zaňho hanbia a tak sa obetoval, vyhnal sa sám. Minul na ne všetky svoje peniaze, majetok, ale i city.

,, Tento otec dal všetko. Celých dvadsať rokov dával svoje vnútro, svoju lásku; v jednom dni rozdal svoj majetok. A len čo bol citrón dobře vyžmýkaný, kôrku z neho pohodili dcéry na rohu ulice.“⁵⁵
Trápila ho rivalita medzi jeho dcérami. Delphine ukrutne závidela sestre Anastázii jej spoločenské postavenie. Navzájom sa zapierajú, tak ako zapierajú otca, za ktorého sa hanbili.
Eugene si zatvoril dvere u pani de Restaud tým, že pred ňou vyslovil meno otca Goriota.
Otec Goriot bol však veľmi naivný. Nazdával sa, že jeho dcéry ho nesmierne milujú a neustále hľadal výhovorky na ospravedlnenie ich pokryteckých skutkov. Miloval ich viac ako seba samého.

,, Môj život je v mojich dcérach. Ak si chodia po kobercoch, čo na tom záleží, ako som ja zaodetý a ako vyzerá to miesto, kde ja spávam? Vôbec mi nie je zima, keď im je teplo, nenudím sa, ak ony sa smejú. Nemám iný žial okrem ich žiaľov. Už len ich pohľad, ak je smutný mi zmrazuje krv. Raz poznáte, že človek je oveľa šťastnejší ich šťastím ako svojim vlastným.“⁵⁶
Otcovstvo je pre neho posvätné.

,, Otec zostáva s deťmi, tak ako Boh je jednostaj s nami; preniká až do hlbín ich sŕdc a posudzuje ich úmysly.“⁵⁷
Ku šťastiu mu stačí, keď svoje dcéry zazrie v koči a vrcholne blažený je, keď môže byť v ich blízkosti, dotknúť sa ich šiat. Vtedy sa správa šialene, ako zbavený zmyslov. ,, Líhal si dcére k nohám a bozkával ich; dlho sa jej díval do očí; obtieral si hlavu o jej šaty; skrátka, vystrájal ako celkom mladý, najnežnejší milenec.“⁵⁸

Toto správanie je priam odpudivé. ,, … ak niekto jednej, alebo druhej z vás ublíži, kým ja budem nažive, môže si byť istý, že ho pomaly upálim! Áno, roztrhnem ho ako…“⁵⁹
Goriot je ochotný pre svoje dcéry urobiť čokoľvek. ,, … ja, ja, čo by som zapredal Otca, Syna, i Ducha svätého, aby som im obom ušetril jedinú slzičku!“⁶⁰
Keď zistil, ako Delphina trpí pri svojom manželovi, veľmi si to vyčítal, akoby to bola jeho vina. Nenávidel svojho zaťa. ,, Pomyslenie, že by mal moju Delphinu…, priviedlo by ma k zločinu; ale to by vlastne nebola vražda človeka, veď je to hlava teľaťa na tele prasaťa.“⁶¹
Sebe vyčítal, keď sa dcéram nedarilo. ,, Ona plakala, a ja sa to dozvedám, ja, čo som si tu spokojne jedol ako dajaký chumaj, keď ona trpela.“⁶²
Pomôcť im chcel i v ich finančnej kríze, i keď sám už kvôli nim nemal ani haliera. Rozdal všetko a bol presvedčený, že urobil správne. ,, Otcovia musia vždy dávať, aby boli šťastní. Dávať ustavične, to je práve to, čo z nás robí ozajstných otcov.“⁶³

Bolesť dcér bola u neho storáz väčším utrpením. ,, Aby sme mohli primerane vykresliť výraz tváre tohto Krista otcovstva, museli by sme hľadať podobu v obrazoch, čo vytvorili králi palety, aby farbami vystihli muky, ktoré Vykupiteľ vytrpel pre spásu sveta.“⁶⁴
Jeho láska k Delphine, bola väčšia ako Eugenova ako milenca.
Goriotov osud čitateľa dojíma. Jeho život je tragédiou, trpí pre nešťastie svojich dcér, pre svoju neschopnosť urobiť ich šťastnými. Najviac však trpím, keď si prestane nahovárať a uvedomí si ich egoizmus a pokrytectvo. Otec Goriot chorľavie a roztržka Anastázie a Delphiny len prispievajú k zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Ochrabne a smrť mu nie je ďaleko. Dcéry ho ani neprídu navštíviť; keď je choroba v najvyššom štádiu, Delphine ide na ples nedbajúc na naliehanie Eugena. Raz sa zídu obe pri otcovej posteli, avšak jedna si príde pýtať peniaze a druhá sa sťažuje. Prichádzajú, len keď niečo potrebujú a ich otec ich vždy láskavo prijíme. ,, Akože, anjeliky moje, iba vašim bolestiam vďačím za vašu prítomnosť? Dávate mi poznávať iba svoje slzy. Veď hej, máte ma rady, vidím to. Priďte, príďte sa ku mne vyžalovať, moje srdce je veľké, všetko pojme. Áno, mohli by ste ho celé prebodať, z jeho rozrytých rán sa utvorí zasa len otcovské srdce. Chcel by som vziať na seba vaše bolesti, trpieť za vás.“⁶⁵
Sú natoľko povrchné, že i zo svojich problémov v manželstve vinia otca. ,, Áno, možno je to aj vaša vina, že som sa dostala na dno priepasti. Máme tak málo rozumu, keď sa vydávame. Otcovia by mali myslieť za nás.“⁶⁶
Urobil by čokoľvek, len aby ich spravil šťastnými, zabil by seba, iných… ,, A či sa s vlastnou krvou nedá nič podniknúť? – zvolal zúfalý starec. – Telom, dušou sa oddám tomu, kto ťa zachráni, Nasie! Niekoho kvôli nemu zabijem. Keby som vedel, kde mám ísť kradnúť; ale ešte aj na to ťažko nájsť príležitosť. A potom vyrabovať banku, na to by bolo treba ľudí a času.“⁶⁷
Najviac asi trpí svojou neschopnosťou pomôcť im, nenávidí sa za to a veľmi si to vyčíta. ,, A tak musím zomrieť, neostáva mi iné, len zomrieť. Áno, nie som už na nič súci, už nie som otcom, nie! Ona ma prosí, ona ma potrebuje a ja, bedár, ja nič nemám. Zdochni, zdochni ako pes, veď si aj pes! Áno som menej ako pes, pes by sa tak nezachoval! Ó, moja hlava…“⁶⁸
Kvôli závisti sa sestry pohádajú a toto otca Goriota úplne ničí, trpí keď sa hádajú. ,, Deti moje, zomriem ak neprestanete, – kričal starec a klesol na posteľ, akoby sa zasiahla guľka. ,Ony ma zabíjajú!‘ vravel si v duchu.“⁶⁹ ,, … prežil nejaký otras, ktorému jeho duch podľahol. Dcéry bez prestania búšili do jeho otcovského srdca.“⁷⁰
Je naivný, keď si myslí, že je pre svoje dcéru dôležitý, nechce si pripustiť nevšímavosť. ,, Nechcem, aby si mysleli, že som chorý, nešli by na ples, opatrovali by ma.“⁷¹
Delphina ide na ples, nestará sa, že jej otec umiera. Anastázia, k nemu prišla, ale vypýtať si peniaze na šperky. Rastignac to neuznával. ,, Za diamantmi oboch sestier videl biednu postel, na ktorej ležal otec Goriot.“⁷²

Ich prístup a správanie, ktoré zapríčinili otcovu smrť, môžeme považovať za elegantnú otcovražda.
Neskôr si otec Goriot uvedomuje, že dcéry ho využívali, chodili k nemu, len pokiaľ mal peniaze a že keď už došli, ani dcéry viac neprejavovali záujem. ,, Ach, keby som bol bohatý, keby som si bol nechal majetok, keby som im ho nebol dal, to by tu boli, oblizovali by mi líca svojimi bozkami. Za peniaze je všetko, ešte aj dcéry. Keby som mal zanechať poklady, balili by ma do obkladov, starali by sa o mňa; počul by, vídal by som ich.“⁷³
Uvedomil si i chybu vo výchove, priznal si, že ich priveľmi rozmaznával. ,, Obe majú srdce z kameňa. Priveľmi som ich ľúbil, aby ony aspoň trochu ľúbili mňa. Otec ma byť vždy bohatý, ma držať deti na uzde ako potmehúdske kone. A ja som pred nimi kľačal! Naničhodnice! Dôstojne korunujú svoje správanie za celých desať rokov.“⁷⁴
Na smrteľnej posteli zo seba všetko dostal, všetku bolesť a sklamanie. Konečne si pripustil pravdu, všetko vyrozprával. ,, O človeka, ktorý dáva osemstotisíc frankov svojim dcerám, o takého človeka sa hodno starať! A zahrnovali ma pozornostiami, ale bolo to iba pre moje peniaze. Slovom hlásili sa ku mne, uznávali ma za svojho otca. Všetko to bolo len z výpočitavosti, a to mi zlomilo srdce.“⁷⁵ ,, Trpko som si už odpykal, že som ich priveľmi ľubil, poriadne sa mi vypomstili za moju lásku, mučili ma ako kati.“⁷⁶ ,, To všetko je moja chyba, ja som ich naučil, aby po mne šliapali.“⁷⁷
V najvyššiom štádiu choroby začína blúzniť, protirečí si. ,, Sú to podlé, zločinné duše, hnusia sa mi, preklínam ich.“⁷⁶

V zápäti ich však túži vidiet, posieľa po ne. ,, Radšej chcem byť oklamaný, len keď ich uvidím.“⁷⁷ ,, Veď ste ich prekliali. Kto vám to povedal? – užasol starec. – Veď viete, že ich ľúbim, že ich zbožňujem. Vyzdraviem, ak ich uvidím…“⁷⁸
Túžil po nich ako človek na mučidlách po vode. Priveľmi ich ľúbil, než aby im nedokázal odpustiť. Pred smrťou im požehnal. Obe však prišli neskoro…

Spoločnosť

admin — Fri, 10 Sep 2010 13:00:00 +0000

V 19. storočí sa vo Francúzsku dostáva do popredia buržoázia, menia sa ekonomické, mravné i citové vzťahy. Medzi obyčajným ľudom a vládnucimi vrstvami bola nepreklenuteľná priepasť a nepredstaviteľný rozdiel. Rozdielnosť v sociálnych vrstvách môžeme sledovať aj na obyvateľoch penziónu, čím sú chudobnejší, tým vyššie poschodie obývajú. Realisticky môžeme sledovať kontrast medzi prepychovým prostredím Saint-German a chudobné Latinskej štvrte. Spoločenské pozadie je najlepšie podané prostredníctvom Eugena, ktorý prechádza z bohatstva salónov do biedy penzionátu. ,, Z jednej strany svieže a rozkošné obrázky z najelegantnejšej spoločnosti, mladé, živé postavy obkolesené divmi umenia a prepychu, vášnivo zaujaté hlavy, plné poézie; z druhej strany ponuré maľby orámované kalom, a tváre na ktorých vášne zanechali iba vonkajšie vrásky a vnútorne stopy.“⁷⁹
Eugen prišiel do Paríža z vidieku, nevediac nič o skorumpovanej, prehnitej spoločnosti. Uštedril si tak mnoho nepríjemnosti, napríklad u pani de Resatud. ,, nevedel, že v v Paríži neslobodno ísť na návštevu ku komukoľvek, kým si nedáme od priateľov domu vyrozprávať osudy manžela, manželky, alebo detí, aby sme sa nedopustili hlúposti.“
Do tohto sveta ho mala uviesť sesternica de Beauseant, u ktorej videl prepych a nádheru bohatých ľudí, čo bolo v ostrom kontraste, čo videl každodenne u pani Vauquerovej.
Študent čoskoro pochopil, že peniaze, bohatstvo a krásne ženy sú základom života a úspechu v parížskej spoločnosti. Sesternica mu naznačovala prehnitosť tejto spoločnosti, zlú morálku jej ľudí. ,, Svet je bahnisko, usilujeme sa usilovať nad ním.“⁸⁰
Akoby sa už ani neoplatilo žiť čestne. ,, V Paríži úspech je všetko, je to kľúč k moci. Potom poznáte, čo je vznešená spoločnosť: pospolitosť podvedených a podvádzajúcich.“⁸¹
Videl, že boháči riadia spoločnosť, sú nad zákonmi. ,, Videl svet aký je: zákony a morálka bezmocné voči boháčom a bohatstvo.“⁸²

Najrealistickejšie odhaľuje spoločnosť Vautrin. Ukáže ju Eugenovi takú aká je, bez obalu. Zdôrazni korupciu, mamonárstvo a nezmyselnosť čestnosti. ,, Čestnosť tu nie je na nič, korupcia prevláda, talent je zriedkavý.“⁸³
Je to bývalý zločinec a vyzná sa vo svete plnom kriminálu. Je to človek, ktorý už pozná zákony kapitalistickej spoločnosti a vie ich zhodnotiť. ,, Tajomstvo veľkých bohatstiev, o ktorých nevedno ako vznikli, skrýva sa v nejakom zločine, zabudnutom preto, lebo bol čisto vykonaný.“⁸⁴

Všetci sa tu chcú vyšvihnúť, napríklad Goriotove dcéry, či Rastignac. Mladí ľudia strácajú svoje ideály. Rastignac bol sklamaný a vnútorne urputne bojoval. Spoločenskými pravidlami, koncepciami, slovom spoločnosťou samotnou bol znechutený. ,, Vznešenú spoločnosť videl ako more bahna, do ktorého sa človek prepadá až po krk, len čo si doň omočí nohu.“⁸⁵

Cítil sa ohrozený v tejto nízkej, malichernej, povrchnej spoločnosti.
Ľudia boli zahľadení do seba, trápili ich len vlastné problémy o pocity iných sa nezaujímali. Mnohí boli vypočítaví (pani Vauquerová), nevšímaví a úplne ľahostajní k utrpeniu iných. Na ceste za kariérou im v ceste nestálo nič, ani zločin. Boháči vládli krajine, boli i nad zákony. Dcéry nenávideli otcov a zaťovia svokrov, ženy podvádzali manželov a dávali sa vydržiavať iným mužom. Sociálna nerovnosť všetko korunovala a posledné, čo by ste v Paríži našli, boli poctivosť a čestnosť.

Rastignacove vnútorné boje

admin — Fri, 10 Sep 2010 12:59:25 +0000

,, Keby sa zachytil zápas chudobného študenta s Parížom, poskytol by jeden z najdramatickejších námetov našej modernej civilizácie.“⁸⁶

Rastignac bol mladý študent práva, ktorý prišiel do Paríža z vidieka. Netušil nič o poriadkoch, resp. neporiadkoch skorumpovanej parížskej spoločnosti. ,, Eugen, nemal nijaké vedomosti o rozličných parížskych spoločenských zvyklostiach.“⁸⁷
Z domu si priniesol slušnú výchovu, silný morálny základ a čestnosť, nezištnosť a bezúhonnosť. Pochádzal z veľmi chudobnej rodiny, kde poznal len biedu a odriekanie. V Paríži však spoznal aj nádheru, bohatstvo a prepych aristokracie. Jeho asketické pozadie ešte znásobilo kontrast medzi týmito dvomi protipólmi, medzi ktorými bola zrejme nekonečná priepasť. Opantala ho túžba po vyznačeniach, jeho charakter sa pod vplyvom spoločnosti nerozoznateľne mení, jeho cieľom je bohatstvo a za každú cenu chce preniknúť do aristokratických kruhov. ,, Démon prepychu sa mu zahryzol do srdca, zmocnila sa ho zimničná túžba po zisku, smädom po zlate mu vyprahlo hrdlo. Mal stotridsať frankov na štvrť roka. Otec, mať, bratia, sestry, teta, všetci dovedna neminuli dvesto frankov mesačne. To letmé porovnanie terajšej situácie s cieľom, ktorý chce dosiahnuť, napokon ho ohromilo.“⁸⁸
Rozhodol sa, že bohatstvo získa oboma spôsobmi, štúdiom a vzťahmi, známosťami. ,, Rastignac sa rozhodol vytýčiť si dva chodníčky, ktorými by dospel k majetku: oprieť sa o vedu a o lásku, stať sa učeným doktorom a módnym svetákom. Aké bol ešte dieťa! Tieto dve priamky sú asympototy ktoré sa nikdy nemôžu spojiť.“⁸⁹
Prvýkrát Eugen bojoval so svojím vnútrom pri písaní listu rodine v ktorom ich žiadal o peniaze i keď vedel, že trú biedu, zdôvodňujúc to slovami: ,, Nemôžem sa zaobísť bez náčinia, ktorým sa okopáva vinica v tomto kraji. Ide o to, či si spravím cestu, alebo zostanem v blate.“⁹⁰
Veľmi sa hanbil, že písal. Uvedomoval si, že pre neho doma usporia čokoľvek, vedel že sa obetujú. Ctižiadostivosť však zvíťazila, túžba vyšvihnúť sa bola silnejšia, Eugen zalepil obálku. ,, Niekoľko sĺz, ostatné to zrnka kadidla hodené na posvätný oltár rodiny, vyhŕklo mu z očú.“⁹¹
Tu začali etapy jeho morálneho úpadku. Zamiloval sa do krásnej Delphiny de Nucigen, na prednášky sa už neunúval chodiť.
Jeho charakterové črty možno rozdeliť do dvoch skupín. Hlas citov, neskazenosť a čestnosť si priniesol z vidieka. Avšak ctižiadostivosťou a túžbou po úspechu inklinuje ku karierizmu a hlasu vzbury. Jeho časté dilemy a protirečenia zvýrazňujú osciláciu v jeho vnútri. Raz sa rozhodne ísť cestou cti a poctivosti, veriac, že srdce je dobrým radcom. ,, Bude to najzdĺhavejšie bohatnutie, ale moja hlava sa každý deň uloží na podušku bez jedinej zlej myšlienky. Čo je krajšie, ako zamyslieť sa nad svojim životom a zistiť, že je čistý ako ľalia?“⁹²
Vzápätí však, keď sa vidí v nových šatách a peniazmi vo vrecku, zabudol na svoje cnostné rozhodnutie. ,, Vo chvíli, keď peniaze vkĺznu do vrecka študenta, vztýči sa v ňom samom akýsi fantastický stĺp, o ktorý sa oprie. Vtáčik, čo ešte nedávno nemal krídla, odrazu ich naširoko rozpäl.“⁹³

Zistil, že chcieť byť veľkým v Paríži znamená to isté, ako sa krčiť, klamať, plaziť, líškať sa a pretvarovať. Rozhodnúť sa Eugen nevedel ani v otázke mandarína, zvažoval možnosť zločinu, stále hľadal nejaké výhovorky, aby mohol utíšiť rozryté svedomie. Postupne Rastignac okúsil prvé slasti namyslenosti, zažil prvé úspechy. Jeho peňaženka bola večne prázdna pre pani Vauquerová, večne plná uspokojiť jeho márnivosť. ,, … život, navonok taký skvelý, vnútri však rozhlodaný červami svedomia.“⁹⁴
V dileme, či si vybrať pani de Nucigen, ktorú ľúbil, alebo slečnu Victorine, čo sa rovnalo veľkému bohatstvu, rozhodol sa na Vautrinovo rozhorčenie pre hlas citov. V svoje podstate bol Rastignac plný ideálov, všetko chcel zmeniť, počnúc sebou a končiac celou spoločnosťou. Vo svojom vnútri zvádzal urputný boj, videl pred sebou tri cesty. ,, Videl tri hlavné prvky spoločnosti: poslušnosť, boj a vzburu; rodinu, svet a Vautrina. A netrúfal si rozhodnúť sa. Poslušnosť bola nudná, vzbura nemožná a boj neistý.“⁹⁵

Z čestného a bezúhonného mladého muža sa pod vplyvom okolia sformoval morálne upadnutý ctižiadostivec, avšak stále sú v ňom vlastnosti chvályhodné a vznešené. V závere je jeho charakter úplne sformovaný, výchova je definitívne ukončená. Riešenie je kompromisné, svoj boj ukončuje slovami adresovanými Parížu ,,a teraz sa uvidí kto z koho“, alebo skutočný boj ešte len začína!?
Otázka mandarína
Takto sme nazvali jeden veľmi zaujimavý, čisto teoretický problém, ktorým sa zaoberajú Bianchon a Eugen. Námet na toto uvažovanie mali z Rousseana, ktorý sa na jednom mieste spytoval čitateľa, čo by urobil, keby sa mohol obohatiť tým, že by silou vôle zabil starého mandarína kdesi v Číne a pritom by sa ani nepohol z Paríža. Živo na túto tému diskutovali, zvažujúc, či je mandarín starý, alebo mladý, či je zdravý, alebo paralytik.
Eugen, ktorý bol nešťastný z nedostatku peňazí a svoj úspech i šťastie videl v nich, zvažoval kladnú odpoveď. Avšak Bianchon, skromný, nenáročný a morálne veľmi silný, promptne uzavrel, aby Číňan ostal nažive. Mladý či starý, každý má právo na život. Jeho názor na šťastie bol celkom odlišný. „
Šťastie, môj drahý, bude sa nám vždy držať medzi chodidlami nôh a temenom hlavy; a nech už nás ročne stojí milión alebo sto louisov, vnútorne ho prežívame vždy rovnako.“⁹⁶
Postoj k spoločnosti
Na všetky postavy mala spoločnosť veľký vplyv, pôsobila na formovanie ich charakteru, uskutočňovala ich výchovu. Každý jeden sa k nej však postavil inak, rôzny ľudia zaujali rôzne postoje.
Slečna Victorine, ktorej otec ju vydedil a nepríznaval sa k nej, sa utiahla do seba a celý svoj život zasvätila modlitbám a Bohu, nedovolila spoločnosti pokaziť jej krásnu dušu.
Pani de Beausean bola spoločnosťou uznávaná. Aké to však bolo všetko povrchné a neúprimné sa dozvedáme zo škodoradostnej nadšenosti a neprajnosti, keď ju opúšťa jej milovaný milenec a berie si inú. Riešenie vidí v utiahnutí sa do kláštora.
Goriot je spološnosťou ubíjaný, dcéry sa hanbia priznať sa k nemu vo svojich kruhoch. On sa tomu nevzoprie, podvolí sa a trpí. Je slaboch, nedokáže si vydobiť úctu ani u svojich dcér, v svojom postoji voči spoločenskému vplyvu zlyháva. Posmešky si z neho robili i spolubývajúci, je terčom urážok a ohováraní, kým sa ho nezastane Eugen.
Najnerozhodnejší postoj zaujíma Eugen, zvádza urputné vnútorné boje, v ktorých najčastejšie zvíťazí kariérizmus nad čestnosťou. Časté oscilácie v jeho vnútri ho robia slabším, v čom sa stáva ľahkou korisťou pre Vautrina. Zo začiatku je ako romantik, plný ideálov, ale výchova spoločnosťou zapríčiňuje jeho morálny úpadok. Je spoločnosťou sklamaný a chce ju zmeniť. Nepáčia sa mu spoločenské pomery. Ako veľký idealista chce spoločnosť zmeniť, bojovať za jej zlepšenie. Neutiahol sa do seba.
Voutrin, bývalý trestanec, zvaný oklamsmrť, už pozná zákony kapitalistickej spoločnosti. Vidí ju v celej svojej skazenosti a komerčnosti, vôbec sa mu nepáči. Nebojuje však za to, aby ju zmenil, ale chce si ju zločinnou cestou podrobiť a využiť pre svoje ciele, neodradený ani chladnokrvnou vraždou.

Vplyv peňazí a túžba vyšvihnúť sa

V kapitalistickej spoločnosti, ktorá vládla v Paríži, mali peniaze nemalý vplyv. Boli základom úspechu, usmerňovali život každého človeka. I v živote otca Goriota mali peniaze veľký význam. Avšakl v tom zmysle, že kým ich mal, mal aj dcéry. S peniazmi odišla aj náklonnosť a všímavosť dcér.
Značnú úlohu hrali peniaze v živote Goriotových dcér. Od malička dostávali čo chceli, otec im zohnal ženíchov po chuti, bohatých. Keďže tieto manželstvá boli uzatvárané z vypočítavosti, obe stroskotali. Keď ich manželia odmietli financovať, dávali sa vydržiavať svojim milencom. Títo častokrát minuli všetok svoj majetok v stávkových hrách. V peniazoch videli úspech, šťastie, zmysel života.
I Eugen je peniazmi ovplyvnený do veľmi vysokej miery. Sám pochádzal z veľmi chudobnej rodiny a preto vidiac bohatstvo a prepych aristokratických vrstiev túžil vyšvihnúť sa, postúpiť po spoločenskom rebríčku. Keďže peniaze kazia charakter, jeho morálka je nahlodaná, začína morálne upadať.
Aj Vautrinovým veľkým snom bolo zarábať milióny ako plantážnik. Na svojej ceste za peniazmi sa nezastaví ani pred zločinom.

Štýl autora

admin — Fri, 10 Sep 2010 12:58:22 +0000

Autor využíva veľa opisov. Podrobne opisuje prostredie, v ktorom vzniká konflikt. Obšírne opisy penziónu a jeho obyvateľov nie sú samoúčelné, majú dramatický a vysvetľovací charakter. Každá postava okolo seba vytvára vlastnú atmosféru. Využitá je aj harmónia medzi postavami a prostredím, lebo oboje na seba vplývajú.
Autor používa mnoho prirovnaní: ,,tvár svieža ako prvý jesenný mrázik“, „bola nedôverčivejšia ako mačka“, „tajomný ako sfinga“
; metafor: „Paríž otvára náruč podlým milionárom“ ; epitetá constans: „nepoškvrnená láska“ , „Kristus otcovstva“, „oslnivá svätá žiara šťastia“.
V diele je často použivaná symbolika, napríklad penzión ako spoločenský rebríček. Typickými sa stávajú časté uváhy, dramatizujúce text, ktoré nútia čitateľa zamyslieť sa. Úvahy nachádzame v dialógoch postáv, ale i v ich myšlienkach.

Znaky realizmu
Tak, ako každý smer vzniká ako reakcia na predchádzajúci smer, realizmus je reakciou na romatizmus. Dielo Otec Goriot obsahuje typické realistické znaky. Autor úplne realisticky zobrazuje postavy, bez toho, aby ich idealizoval, na základe stelesnenia určitej ľudskej vlastnosti. Tak je vlastne Gobseck zobrazením úžerníka, Goriot otcovskej lásky a Eugen stelesnením mladíckych ideálov. Významným znakom je pozitivizmus, Balzac hodnoverne vysvetľuje vplyv prostredia na človeka a úlohu spoločnosti v jeho výchove.

Forma a kompozícia

admin — Fri, 10 Sep 2010 12:57:40 +0000

Otec Goriot je kritickorealistický román, ktorý kompozične zapadá do Balzacového projektu Ľudskej komédie. Epizódne postavy z diela nachádzame v iných častiach jeho románového cyklu, kde sa stávajú hlavnými, napr. Vautrin- Stratené ilúzie, Gobseck a rodina Restaudovcov- Gobseck a pod.
Postavy stelesňujú určité ľudské vlastnosti napr. otec Goriot zobrazuje otcovskú lásku, či Vautrin, ktorý predstavuje chladnokrvnosť. Autor využíva opis ako súčasť deja, penzión predstavuje spoločenskú hierarchiu: čím vyššie poschodie, tým biednejší človek. Na dramatizáciu textu Balzac často používa úvahu v pásme reči postáv. Dejová línia dynamicky smeruje k záveru, bez širších odbočení.
Dej románu sa odvíja v troch líniách:

3)
     Eugene de Rastignac je vývojová , postupne sa meniaca postava. Do Paríža prichádza chudobný a morálne čistý. Má však „známosť“ vo vyšších kruhoch. Získa vplyvnú milenku, ovplyvňuje ho Vautrin. Presťahuje sa do nového bytu s stará sa o umierajúceho Goriota.

4)
     Vautrin je trestanec na úteku a v penzióne býva pod falošným menom. Eugena vábi na zlé chodníčky a zinscenuje smrť nevlastného brata slečny Victoriny, ktorú mu vybral za nevestu. Jeho pravá identita vyjde na povrch a nakoniec je zatknutý políciou.

5)
     Otec Goriot prichádza do penziónu ako zámožný a vážený pán Goriot, finančne podporuje márnivosť svojich dvoch dcér tak, že vyjde mizinu. Zomiera opustený a jeho charakter je stály počas celého deja.
Typ Balzakovského románu
Všetky romány Balzaca sa vyznačujú spoločnými črtami. Na začiatku románu sa stretávame s mnohými zdĺhavými opismi. Opisy penziónu, veľmi podrobné a vypracované, sprevádzané detailnými charakteristikami a opismi postáv, prostredia, kde žijú veľmi spomaľujú dej románu. Majú tu však svoje miesto, nie sú bezfunkčné, pomáhajú lepšie pochopiť a preniknúť do podstaty diela. Postupne sa opisy vytrácajú a dej naberá rýchly spád. K záveru diela sa opisy takmer nevyskytujú, ustupujú totiž rýchlo napredujúcemu deju.
Autor takisto využíva „efekt valiaceho sa balvanu“, ktorý sa sebou strháva postavy. V úvode románu pôsobí mnoho postáv. Postupne ich však ubúda, pomaly sa vytrácajú (zatknutie Vautrina, odchod Michonneuovej a Poireta, utiahnutie sa pani de Beauseant …). Na záver pozorujeme osudy len niekoľkých postáv, konkrétne Eugena, pani de Nucigen a otca Goriota, ktorý však scénu opúšťa svojou smrťou. Na konci románu ostáva už len Rastignac sa svojou odbojnou výzvou proti spoločnosti.
Dej sa odohráva na mnohých miestach (penzión, palác pani de Beauseant, Eugenov nový byt, dom pani Nucigen …), avšak k záveru sa sústredí opäť k miestu úvodnej scény –domu pani Vauquerovej).