Charakteristiky postáv

Otec Goriot
K pani Vauquerovej sa utiahol asi ako 69 ročný, v roku 1813, keď skončil s podnikaním, pretože jeho zaťom prekážalo, že sa zaoberá obchodom. Prišiel ako bohatý človek s ročným dôchodkom okolo 8 000-10 000 frankov. Prenajal si ten najluxusnejší byt na najnižšom poschodí, za ktorý bol ochotný platiť nemalú sumu. Vtedy ešte oslovovaný pán Goriot, bol pre svoje bohatstvo, riad a skvelú výbavu obdivovaný a vážený aj medzi ostatnými obyvateľmi domu, ba aj samotnou pani Vauquerovou. „Goriot prišiel zásobený bohatou garderóbou, s nádhernou výbavou veľkoobchodníka, ktorý si nič neodopiera ani vtedy, keď prestane obchodovať. Pani Vauquerová obdivovala vtedy pol tucta bielych plátených košieľ, ktorých jemnosť bola tým zjavnejšia, že cestovinár nosieval na hladkej náprsenke dve ihlice spojené retiazkou a v každej bol vsadený veľký diamant.“ 1
Pred revolúciou pracoval ako cestovinársky robotník, bol veľmi šikovný a zručný. Po smrti kúpil závod svojho majstra a stal sa jedným z najlepších obchodníkov s obilím a múkou. Postupne nahromadil veľký majetok. „Nechcem sa ponosovať, mám svoj chlebík nadlho zaistený.“ 2
Peniaze sa mu však záhadným spôsobom začali prirýchlo míňať. Bol nútený vystupovať na čoraz vyššie a vyššie poschodie až nakoniec skončil na úplnom vrchole domu, v tej najbiednejšej izbietke, kde musel sporiť ako sa len dalo. Prestal o seba dbať, spustol a ostarel. Zrazu sa ocitol na spodine spoločenského rebríčka, stal sa všetkými opovrhovaný otec Goriot.
Medzi obyvateľmi penziónu vzbudili záujem krásne, mladé slečny, ktoré ho chodievali pravidelne navštevovať a boli všeobecne považované za jeho milenky. „… akési dievča, pripekné na to, aby bolo počestné, vyobliekané ako bohyňa, obuté v tmavobelasých šnurovacích topánočkách, ktoré neboli zablatené, prešmyklo sa ako úhor z ulice priamo do kuchyne a spytovalo sa na byt pána Goriota.“ 3
Tieto návštevy boli všetkým podozrivé a neraz sa stávali predmetom klebiet a ohovárania v penzióne. „…každý si na ňom vylial svoju dobrú či zlú vôľu vtipkovaním a zabŕdaním.“ 4
Čoskoro sa však všetci dozvedeli, že mladé dievčiny sú v skutočnosti jeho dcérami. Boli tým jediným čo mu na svete po smrti jeho ženy ostalo a preto im venoval všetku svoju lásku a nehu. Bol rád keď im mohol urobiť radosť, mali každú drobnosť po ktorej zatúžili, nič im nevedel odoprieť. Anastasia a Delphine sa mu stali všetkým. „Prirodzene obe dcéry vychovával veľmi nerozumne a bol šťastný, že mohol uspokojiť ich vrtochy.“ 5
Aj pri vydajoch sa nimi nechá ovplyvniť. Anastasia dáva za vplyvného grófa de Restaud a Delphine za bohatého bankára Nucigena. Ani jedno z manželstiev však nebolo uzavreté z úprimnej lásky, ale pre ziskuchtivosť. Čoskoro po svadbách začal byť Goriot na obtiaž, prestal byť verejne prijímaný u vlastných dcér, jeho majetok prišiel vhod zaťom a bol nútený dcéry opustiť. Tie ho navštevovali iba keď potrebovali peniaze na nové šaty, koče i ostatné rozmary, ktorých sa nevedeli vzdať ani v manželstve. Tento večný otec postupne rozpredával a zakladal svoj majetok, odopieral si všetko, čo sa dalo a presťahoval sa do najhoršieho bytu, len aby čím viac ušetril a tak vyhovel ich túžbam. Spôsobovalo mu to nepredstaviteľnú bolesť, no on ich ani napriek tomu neprestal bezhranične milovať. „Goriot vyvýšil dcéry nad anjelov, no rozhodne nad seba- úbožiaka. Miloval aj bolesť, čo mu neraz zapríčinili.“ 6
Obľúbi si mladého študenta Eugena, lebo sa stretáva s jeho dcérou Delphinou a dáva mu tak možnosť dozvedať sa o nej. Dokonca ho podporoval v jeho záujme o ňu, lebo si bol vedomý, za koho ju vydal. Eugene, vidiac utrpenie aké otcovi Goriotovi spôsobujú vlastné dcéry, rozhodne sa vziať si ho pod patronát. „Kto bude trápiť otca Goriota, bude mať odteraz do činenia so mnou, je hoden viac ako mi všetci.“ 7
Časté roztržky a prehnané požiadavky dcér postupne nahlodávajú starcovo zdravie až ho nakoniec položia na smrteľnú posteľ. Nemá peniaze na lieky, ale ani toho najväčšieho lieku- lásky a starostlivosti svojich dcér sa nedočká. Kým on zomiera ony sa zabávajú na plese. Vtedy pochopí, že aj napriek tomu, že im obetoval celý svoj život, ony ho neprídu pozrieť. „Venoval som im celý život a ony mi dnes nevenujú ani hodinu! Som smädný, som hladný, srdce mi horí, neprídu mi uľahčiť v smrteľnom zápase, a ja zomriem, cítim to. No či naozaj nevedia, čo je to ísť cez mŕtvolu vlastného otca?“ 8
Uvedomuje si však, že to bolo aj chybou jeho výchovy a keby ich bol menej rozmaznával, neboli by sa tak k nemu zachovali. „To je všetko moja chyba, ja som ich naučil, aby po mne šliapali. Nekonal som správne, urobil som hlúposť, že som sa zriekol svojich práv. Ponížil som sa kvôli nim. Som úbožiak, som spravodlivo potrestaný. Ja sám som zavinil, že sa moje dcéry takto správajú, ja som ich rozmaznal. 9   ,,Nič som im neodoprel. Len ja som vinný, ale vinný z lásky.“10  
Nakoniec umiera, bez dcér, bez peňazí, v chudobnej izbičke penziónu opatrovaný dvomi študentmi. Pohreb je uskutočnený skromne za sprievodu Eugena a sluhu z penziónu Christopha- ani tu sa s ním jeho dcéry neprišli rozlúčiť.
Eugene de Rastignac
Mladý študent práva, ktorý prišiel do Paríža z vidieku na juhu Francúzska. Mal bielu pleť, belasé oči, čierne vlasy. Pochádzal s chudobnej rodinky, avšak šľachtického pôvodu. Bol vychovávaný s dobrým vkusom, na tradíciách a zo silnými morálnymi zásadami. „Jeho otec, matka, dvaja bratia, dve sestry a teta, ktorej celým majetkom bola penzia, tí všetci žili na malom pozemku Rastignacovcov.“ 11
V Paríži mal príbuznú, vzdialenú sesternicu pani de Beauseant, ktorá bola jednou z najvplyvnejších žien Paríža. Uviedla ho do najvyšších sfér parížskej spoločnosti a predstavila mu jej pravidlá: bez peňazí a krásnych žien ťa v Paríži úspech nečaká. Eugene videl všetku eleganciu, pozlátené salóny a bohatstvo kričiace z každej strany, ktoré tak veľmi kontrastovali s jeho doterajším životom na vidieku. Tento rozdiel bol priveľmi veľký na to, aby nezapôsobil na Eugenov charakterový vývoj. „Videl ustavičnú tieseň, ktorú pred ním šľachetne tajili musel porovnávať svoje sestry, ktoré sa mu za detstva zdali také krásne, s parížskymi ženami, stelesňujúcimi mu typ vysnívanej krásy, videl neistú budúcnosť početnej rodiny, spoliehajúcej sa na neho, úzkostlivú šetrnosť, s akou schraňovali aj najnepatrnejšie produkty, nápoj zhotovený pre rodinu domácim lisom, napokon hŕbu okolností, ktoré by bolo zbytočné tu uvádzať – to všetko dovŕšilo je jeho túžbu vyšvihnúť sa a vyvolávalo v ňom priam smäd po vyznačeniach.“ 12
Toto silno zapôsobilo na jeho podvedomie a on si zaumienil, zaraz sa vrhnúť do spoločnosti. Opantala ho túžba byť bohatým a vplyvným. Ovládla ho ctibažnosť. „Démon prepychu sa mu zahryzol do srdca, zmocnila sa ho zimničná túžba po zisku, smädom po zlate mu vyprahlo hrdlo.“ 13
Zaľúbi sa do Delfiny de Nucigen a spriatelí sa s otcom Goriotom.
Jeho charakter má dvojaké črty. Z vidieka si do Paríža priniesol úprimnosť a neskazenosť, lásku k sestrám i k všetkým morálnym hodnotám ako je česť, skromnosť, úprimnosť, poctivosť a čisté svedomie. V Paríži sa v ňom ale začína prebúdzať ctižiadostivosť, malichernosť a honba za pominuteľnými hodnotami, ktoré nahlodávajú charakter človeka. „Zdal sa mi dobrý a šľachetný, mladý a neskazený uprostred vysokej spoločnosti, kde také vlastnosti sú veľmi zriedkavé.“ 14
 
Veľký vplyv na formovanie Eugenovho charakteru má aj bývalý trestanec Vautrin, ktorý v ňom vidí ľahkú korisť a snaží sa ho zvábiť na chodníčky zločinu. Tieto dva pohľady na svet spôsobujú Eugenovi ťažkú dilemu. Spôsobovali mu ukrutný vnútorný boj. „Videl tri hlavné prvky spoločnosti: poslušnosť, boj a vzburu; rodinu, svet a Vautrina. A netrúfal si rozhodnúť sa. Poslušnosť bola nudná, vzbura nemožná a boj neistý.“ 15
S touto dilemou Eugen zápasí počas celého románu. Z jeho nerozhodnosťou sa stretáme napríklad v situácií, keď má prijať hodinky – dar od Delphine. Hlas studu mu našepkával nebrať ich, avšak jeho chamtivosť tento čin ospravedlňovala slovami: „Ak sa dvaja majú navždy radi, môžu si aj vzájomne pomáhať, môžem ich teda prijať.“ 16
 
Jeho morálny úpadok sledujeme od okamihu, keď ostýchavo a previnilo, ale predsa od matky a sestier žiada ich peniaze hoci vedel, že jeho rodina je na tom podstatne horšie. „Hanbil sa, že vôbec písal. Aká bolesť by zachvátila matku, keby nemohla poslať celú sumu! Tie krásne city, tie strašlivé obete majú mu byť schodíkmi po ktorých by sa dostal k Delphine de Nucigen. Niekoľko sĺz, ostatné to zrnká kadidla hodené na posvätný oltár rodiny, vyhŕklo mu z očú.“ 17
 
Keď v ruke držal peniaze všetky výčitky razom pominuli. „… vtáčik, čo ešte nedávno nemal krídla, odrazu ich naširoko rozopäl. Študent bez peňazí chmatne neraz po troške radosti ako pes, čo uchytí kosť, hoci mu pritom hrozí tisícoraké nebezpečenstvo.“ 18
 
Hoci istú dobráckosť a úprimnosť si uchováva až do konca románu, Vautrin svojím vplyvom nahlodáva jeho psychiku a čistotu citov a ubíja jeho senzibilitu. „… chcieť byť veľkým alebo bohatým, či to nie je toľko, ako sa rozhodnúť klamať, krčiť sa, plaziť, vypínať, líškať sa, pretvarovať!“ 19  
Mal veľmi rád svoju sesternicu, ktorá bola v jeho očiach stelesnením veľkoleposti, nádhery a čistej morálky. Vrúcne miloval i Delphine a veľmi si obľúbil otca Goriota. I on si Eugena vážil, vyvinul sa medzi nimi akýsi synovsko-otcovský vzťah. „Budem sa oňho starať ako o vlastného otca, spôsobím mu veľa radostí.“ 20   „Vyznám sa v statočnosti a môžem vás uistiť, že je málo takých ľudí, ako vy. Chcete teda aj vy byť mojím drahým dieťaťom?“ 21
V závere, keď bol Goriot všetkými opustený, staral sa o neho Bianchon, z vedeckého záujmu, Christophe, ktorý dostal sprepitné a Rastignac, z čistej lásky. „Ja som teda jediný, kto opatruje úbohého starca z lásky.“ 22  
Po smrti otca Goriota uvidí Paríž v celej jeho prehnitosti, veď ani dcéry sa neboli rozlúčiť s umierajúcim otcom. Román sa končí Rasignacovou výzvou voči spoločnosti. „A teraz uvidíme kto z koho.“ 23
Vautrin
Tvorí protiklad otca Goriota. Je to bývalý trestanec, vlastným menom Jacques Collin, prezývaný Oklamsmrť. V penzióne pani Vauquerovej vystupoval pod menom Vautrin ako poctivý občan. Bol to štyridsiatnik, tučný pán s nafarbenými bokombradami. „Mal široké plecia, dobre vyvinutý hrudník, mocné svaly, masívne, hranaté ruky, na článkoch prstov husto zarastené chumáčikmi ohnivo červených chlpov.“ 24
 
Vystupuje ako obľúbený spoločník, mal zmysel pre humor. Ľudia si ho vážia ako človeka, ktorý všetko pozná a o všetkom vie hovoriť. „Vyznal sa vo všetkom; poznal lode, more, Francúzsko, cudzinu, obchodné veci, ľudí, udalosti, zákony, hotely, aj väzenia.“ 25
Poznal zákony kapitalistickej spoločnosti a vedel ju zhodnotiť. Odkrýval rub spoločenskej morálky, tak starostlivo ukrývaný vládnucou triedou. Videl spoločnosť takú, aká bola, v celej jej skazenosti a komerčnosti, pohŕdal ňou. „Rád sa vyškieral zákonom, šľahal vysokú spoločnosť, usviedčal ju z nedôslednosti voči sebe smej, takže sa dalo predpokladať, že cíti nevraživosť k sociálnemu poriadku.“ 26
Takmer z každým vychádzal zadobre, bol obľúbencom pani Vauquerovej, bol ochotný pomôcť. Bol však neúprosný v svojich zásadách a z jeho skutkov a správania kričala chladnokrvnosť. „Spôsobom, ako si odpľúval, prezrádzal neochvejnú chladnokrvnosť, ktorá by mu nedala cúvnuť ani pred zločinom, aby sa dostal z povážlivej situácie. Jeho pohľad, tak ako prísny sudca, akoby prenikal do hĺbky každej otázky, každého svedomia, každého citu.“ 27
 
V ľuďoch vyvolával strach a neochvejný rešpekt. Spomedzi obyvateľov penziónu si obľúbil Eugena, videl v ňom totiž ľahkú korisť pre jeho zločinecké chodníčky. V rozhovoroch mu predstavil parížsku spoločnosť takú, aká bola, že najvyššími hodnotami sú zlato a rozkoš, že iná spravodlivosť je pre bohatých a iná pre chudobu a že intrigy sú tajomstvom úspechu. Vautrin je odporca tejto spoločnosti avšak nechce ju zmeniť, ale využiť ju vo svoj prospech. Bol veľmi tajomný.   „Akoby mal v sebe nehybnú hĺbku sfingy, ktorá všetko vie, vidí, no nič nevraví.“ 28
Svoj vzťah s ľuďmi opisuje slovami: „Som zadobre s tými, čo sú ku mne dobrí, alebo ku ktorým cítim náklonnosť. Som zlý ako diabol voči tým, čo do mňa zabŕdajú, alebo čo nie sú mi po chuti. Zabiť človeka je pre mňa ako toto, hľa! – povedal a poriadne si odpľul.“ 29
Jeho chladnokrvnosť nepozná medze, je schopný čohokoľvek, svedomie bolo pre neho neznámi pojem. „Usilujem sa iba, aby som urobil čistú prácu, keď už je vonkoncom nevyhnutné niekoho zabiť.“ 30
 
V duchu mal plán, kde mal premyslenú svoju budúcnosť, svoj veľký sen, ktorý prezradil len Eugenovi. Chcel žiť v USA, niekde na Juhu, ako patriarcha, mať veľa otrokov a rozsiahle plantáže, zarábať tak milióny.
Pre to si potreboval zadovážiť černochov. Nemal však dostatok peňazí a potreboval Eugena. Vautrin mu mal pomôcť zločinnou cestou k slečne Victorine, za čo mal potom dostať značnú sumu peňazí. Bol veľmi chladnokrvný a na ceste sa nezastavil pred ničím, dokonca ani pred vraždou. Navyše bol aj veľký cynik. „Činy pokladám len za prostriedok a pred sebou vidím iba cieľ.“ 31
Uväznený bol, pretože vzal na seba dobrovoľne zločin kohosi iného, akéhosi krásneho mladíka, ktorého mal veľmi rád. Nazývali ho Oklamsmrť, pretože v svojich nesmierne odvážnych podujatiach nikdy nestratil život. Aby si boli istí, že Vautrin je Oklamsmrť, poverili slečnu Michonneauovú, aby odhalila vypálené znamenie na jeho tele, písmená NZ – nebezpečný zločinec. Mala mu naliať do vína dávku tekutiny, ktorá by zapríčinila zdanlivú porážku.
Oklamsmrť vkladá veľké hodnoty, vyzná sa v zákonníku a má dôveru troch veľkých bánk. Je postrachom spoločnosti, zlým snom polície. „Lapiť Oklamsmrťa a zmocniť sa jeho banky, to by znamenalo vytrhnúť zlo aj s koreňom.“ 32   „Je tvrdý ako oceľ kalená na anglický spôsob. Tým, že vrazíme bodák do bachora Oklamsmrťa, zabránime zo sto zločinom a vyhneme sa podplácaniu aspoň päťdesiatich zloduchov. Takto si počínať, to je podľa prvých ľudomilov toľko, ako predchádzať zločinom.“ 33
Mimochodom, nemal rád ženy, je asertívny a odhodlaný dosiahnuť pre čo sa rozhodol.   „Keď som sa raz rozhodol, iba dobrotivý boh je dosť mocný, aby mi to zabránil vykonať.“34
Po odhalení jeho pravej identity všetci pochopili „jeho neúprosné zásady, náboženstvo jeho samovôle, kráľovské sebavedomie, ktoré v ňom vzbudzoval cynizmus jeho myšlienok i činov a sila organizácie na všetko súca“. „Vo chvíľke sa Collin stal pekelným básnikom, v ktorom s sa zobrazili všetky ľudské city okrem jediného, okrem ľútosti. Jeho pohľad padlého archanjela, ktorý chce ustavične vojnu.“ 35
 
Paradoxom bolo, že ľuďom sa nezhnusil a stále si ho v určitom zmysle vážili. Vnímali ho ako „človeka menej zbabelého ako ostatní, človeka, ktorý sa brojí proti nesmiernemu klamárstvu spoločenskej zmluvy“.
Anastasia de Restaud
Jedna z dcér otca Goriota, ktorá sa kvôli aristokratickým sklonom vydala za grófa de Restaud a vyšvihla sa tak do najvyšších parížskych spoločenských kruhov.
Bola prekrásna, krajšia a elegantnejšia ako sestra Delphine, mala jednu z najkrajších postáv v Paríži. „Predstavte si veľké čierne oči, nádhernú ruku, pekne formovanú nohu, oheň v pohyboch. Mala plné zaokrúhlené tvary, bola čistokrvným koňom, rasovitou ženou.“ 36
Svojho manžela nemilovala, zobrala si ho za muža iba pre jeho titul a postavenie v spoločnosti. V skutočnosti ľúbi nezodpovedného mladíka, ktorý prehráva svoje peniaze a ona, aby ho nestratila, platí jeho zmenky s peňazí, ktoré berie otcovi. „Tá veľkopanská grófka de Restaud je nízka duša, urobila by z otca vrátnika.“ 37
 Keď už ani tieto peniaze nepostačujú, rozhodne sa založiť svokrine diamanty, čím spôsobí škandál obrovských rozmerov, končiaci tým, že dáva manželovi právo manipulovať so svojím majetkom.
Na jednom z parížskych večierkov stretáva mladého študenta Eugena de Rastignaca, ktorého ihneď očarí. Ten nevie odolať a nasledujúci deň ju prichádza navštíviť. Sám sebe však uzavrie cestu k Anastasii, tým, že spomenie meno jej otca. Pri odchode ho uisťuje, že je u nej vždy vítaný. „Kedykoľvek prídete, buďte si istý, že nám, pánu de Restaud i mne, urobíte nesmiernu radosť.“ 38
Len čo sa však za ním zavrú dvere, oznamuje sluhovi: „Kedykoľvek príde tento pán, ja ani pán nie sme doma.“ 39
 
čím dokazuje svoju pretvárku a falošnosť.
Po tom, čo ju manžel prestal finančne podporovať, čoraz častejšie sa obracala práve na otca a drankala od neho peniaze. Ten sa za každú cenu pokúša jej pomôcť, pri čom neberie ohľad ani na svoje zhoršujúce sa zdravie. „Áno, bola vždy trochu komediantka, a chudák otec sa dá vždy nachytať na jej pretvárku.“40
 „I napriek tomu, čo pre ňu vykonal, Anastasia neprichádza za umierajúcim otcom. Práve sa totiž háda so svojím manželom o posledný kúsok majetku pre svoje dieťa. I keď by možno išla, je zastavená mužom.
„Je mi celkom ľahostajné, či zomrie a či si ešte požije. Pokiaľ ide o paniu de Restaud, nemôže odísť. Ostatne, ani nechcem, aby odišla z domu. Povedzte jej otcovi, že len čo splní svoje povinnosti voči mne a môjmu dieťaťu, pôjde ho pozrieť.“ 41
Až neskôr, keď už otec dokonal, podarilo sa jej uniknúť z domu a navštíviť ho. Je už však neskoro. Anastasia si uvedomí ako veľmi ju otec miloval a priznáva svoju chybu, no jej priznanie a súcit prichádzajú až po smrti otca. „Stratila som všetky ilúzie. Beda mi, pre koho som to zradila jediné srdce, ktoré ma zbožňovalo! Zaprela som ho, odvrhla som ho, tisíc ráz som mu ublížila, taká som ja naničhodnica.“ 42
 
Vzťah s jej sestrou nebol veľmi prívetivý. Vládla medzi nimi rivalita, jedna druhej závideli. Anastázia závidela Delphine peniaze a Delphine zasa sestrino spoločenské postavenie. Často sa hádali, čím spôsobovali obrovskú bolesť svojmu otcovi. Svoje chyby zvaľovali jedna na druhú a vyčítali si otcov finančný úpadok i keď obe niesli rovnaký podiel viny.
Delphine de Nucigen
Bola dcérou otca Goriota, krásna na menej elegantná ako jej sestra.   „Zdala sa štíhla, útla ako lastovička. Opojná ľúbeznosť jej očú, jemná, hodvábna pleť, pod ktorou bolo akoby vidieť prúdiť krv, očarujúci zvuk hlasu, svetlé vlasy…“ 43
Mala rada peniaze a preto sa vydala za majetného bankára nemeckého pôvodu, Nucigena. Ani toto manželstvo nemalo s úprimnosťou nič spoločné. Tak ako aj jej sestra odčerpáva otcove peniaze, lebo manžel jej nedovolí používať financie pre seba. Ten jej zakáže stýkať sa s otcom a ona sa proti tomu neodhodlá postaviť.
So sestrou nevychádza najlepšie, závidí jej postavenie v spoločenských kruhoch jej styky a obviňuje ju z otcovho finančného úpadku, no je to práve Delphine, ktorá je prívetivejšia a má viac pochopenia aj pre sestru. „Zaprela si ma, dala si predo mnou zavrieť dvere všetkých domov, kam som túžila ísť, napokon, neomeškala si ani jednu príležitosť spôsobiť mi bolesť. A či som ja chodila ako ty drankať od chudáka otca tisícku za tisíckou, jeho majetok, či som ho ja vohnala do položenia, v akom je teraz? To je tvoja robota, sestra moja. Ja som sa s otcom stretala, ako som len mohla, neukázala som mu dvere a nechodila som mu lízať ruky, keď som ho potrebovala.“ 44
 
Po tom čo spoznala Eugena de Rastignaca, vytušila možnosť využiť ho a vyšvihnúť sa do vyšších spoločenských kruhov vďaka jeho sesternici, pani de Beauseant. Preto prijíma všetok jeho obdiv a náklonnosť. „Delphine sa s Rastignacom zahrávala a tešila sa z toho, že sa sním zahráva, akiste preto, lebo vedela, že závisí od nej, či sa jej milenec prestane trápiť, podľa toho, ako sa zachce jej kráľovskému rozmaru.“ 45
 
Eugene sa nevzdáva, až nakoniec ostáva Delphine okúzlená jeho dobrotou a zamiluje sa do neho. „Som väčšmi milenka ako dcéra.“ 46
Práve vďaka Eugenovi sa dostáva na ples pani de Beauseant, kde vstúpi do vyššej spoločnosti. Ďalší deň sa však dozvedá, že jej otec umiera a nakoniec sa i napriek chorobe rozhodne navštíviť, no nakoniec neprichádza a necháva otca zomrieť samého.
Pani Vauquerová
Pani Vauquerová je majiteľka penziónu v ulici svätej Genovény, najchudobnejšej časti Paríža. Jej výzor je úplne v súlade s interiérom penziónu, kde všetko je smradľavé, nechutné – kde nešťastie priam presakuje pomedzi steny.   „Vdova vycifrovaná v tylovom čepci, spod ktorého visí vrkoč falošných, zle pripevnených vlasov, jej ostarnutá, tučnastá tvár, z ktorej uprostred trčí nos ako zobák papagája, bucľaté rúčky, telnatosť, pripomínajúca sviečkovú babu, celá jej osobnosť vyjadruje penzión tak, ako penzión podmieňuje jej osobnosť.“ 47
Zmysel svojho života vidí v svojom penzióne, priam ho zbožňuje.
Keď sa dozvedela, že jej nájomníci jeden po druhom odchádzajú, chytalo ju zúfalstvo. „Ach, môj dom je prázdny, či by pritom človeku nepuklo srdce? Aký je to život bez nájomníkov: Vonkoncom nijaký. Hľa, môj dom je vyľudnený. Ja sa z toho všetkého zbláznim.“ 48
Keď do penziónu prišiel otec Goriot, pani Vauquerová začala kuť plány, ako si ho omotať okolo prsta a stať sa jeho ženou, a tak sa obrodiť v manželstve s Goriotom. Chcela ho vlastne pre jeho zámožnosť a imanie, nie preto, žeby ho skutočne milovala.
V tejto záležitosti jej robila dohadzovačku falošná grófka, ktorá bola u nej ubytovaná. Podviedla ju, lebo pod nepravou identitou žila z jej peňazí a za chrbtom sa jej snažila prebrať otca Goriota. Keďže bola odmietnutá, začala grófka Goriota pred pani Vauquerovou ohovárať. Ona jej samozrejme uverila. „Tak ako všetci obmedzení ľudia, aj pani Vauquerová sa zvyčajne nedostala za okruh udalostí a neposudzovala ich pravé príčiny. Vlastné chyby rada zvaľovala na iného. Keď utrpela túto stratu, za pôvodcu svojho nešťastia pokladala statočného cestovinára a odvtedy z neho, ako vravievala, vytriezvela. Vdova využila svoju ženskú zlomyseľnosť, aby svoju obeť nenápadne týrala.“ 49
Bola veľmi malicherná a zaujatá a tak svoj odpor voči nevinnému Goriotovi preniesla i na ostatných stravníkov. „Bola nedôverčivejšia ako mačka; zato sa však ponášala na mnohých ľudí, čo nedôverujú svojim blízkym, zato sa však zveria prvému, kto príde.“ 50
Jej vypočítavosť a chamtivosť nepoznali medze. I keď videla, že Goriot je na smrteľnej posteli a nemá ani halier, nehanbila sa vypýtať si peniaze za ubytovanie i za staré obliečky, ktoré mu poskytla na pohreb. Na znak všetkej vypočítavosti vzala mŕtvemu Goriotovi z krku zlatý medailón s vlasmi jeho dcér zdôvodňujúc to slovami: „Doparoma, vari len ho nemali s tým pochovať, veď je to zo zlata.“ 51
 
Vo vrcholnej scéne úplne vyniká jej egoizmus, keď nezaujato volá hosťov na večeru, tesne po smrti Goriota. „Tak páni, posadajte si za stôl, polievka vychladne.“ 52            
Bianchon
Mladý študent medicíny, ktorý sa stravuje u pani Vauquerovej. Je priateľom Eugena de Rastignaca. Na rozdiel od neho je jeho charakter skôr statického rázu. Jeho povaha sa počas celého románu takmer nemení, stále má rovnaké vlastnosti. Je úprimný, svedomitý, usilovný študent a je bezúhonný. Jeho kvality sa prejavujú napríklad pri riešení „otázky mandarína“ (viac v problémoch). Vždy sa snažil dobre Eugenovi poradiť. O otca Goriota sa príkladne staral, aj keď sa dá povedať, že často len s tej vedeckej stránky. V diele vystupuje jednoznačne ako kladná postava.